Preskočiť na obsah

Frank Zappa

Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Frank Zappa
Frank Zappa v Ekeberghallen, Oslo, 16. január 1977
Frank Zappa v Ekeberghallen, Oslo, 16. január 1977
Základné informácie
Rodné meno Frank Vincent Zappa
Narodenie 21. december 1940
Baltimore, Maryland, USA
Úmrtie 4. december 1993 (52 rokov)
Los Angeles, Kalifornia
Pôsobenie hudobný skladateľ, hudobník, dirigent, producent
Žáner rock, jazz, klasická hudba, experimentálna hudba
Hrá na nástrojoch gitara, basová gitara, klávesové nástroje, perkusie, Synclavier, bicie
Roky pôsob. 50-te roky–1993
Vydavateľstvá Verve/MGM, Warner Bros., Bizarre/Straight, DiscReet, Zappa Records, Barking Pumpkin Records, Rykodisc
Súvisiace
články 		The Mothers of Invention
Captain Beefheart
Webstránka zappa.com

Frank Vincent Zappa,[1] známy ako Frank Zappa (* 21. december 1940, Baltimore, Maryland, USA – † 4. december 1993, Los Angeles, Kalifornia) bol americký hudobník, kapelník, hudobný skladateľ, producent, gitarista a filmár. Jeho práca bola charakteristická nekonformným prístupom, voľnými improvizáciami, experimentovaním so zvukmi, hudobnou virtuozitou a satirickým pohľadom na americkú kultúru.[2] Vo svojej viac ako 30 ročnej kariére sa venoval viacerým hudobným žánrom. Komponoval rockovú, popovú hudbu, džez, či jazz fusion, orchestrálne diela modernej klasickej hudby, rockovej opery, práce v štýle musique concrète, absurdity a príkreho, satirického humoru. Je producentom väčšiny z viac ako 60 albumov, ktoré vydal ako sólový hudobník, alebo so svojou skupinou The Mothers of Invention. Je považovaný za jedného z najviac inovatívnych a štýlovo rôznorodých rockových hudobníkov svojej generácie.[3][4] Frank Zappa režíroval aj celovečerné filmy a hudobné videá a bol autorom grafických návrhov obalov hudobných albumov.

Zappa bol hudobným samoukom, ktorý preberal vplyvy z rôznych žánrov a preto je ťažké kategorizovať jeho hudobné dielo. V mladosti čerpal inšpiráciu od skladateľov hudobnej klasiky 20. storočia ako boli Edgard Varèse, Igor Stravinskij a Anton Webern ale aj z R&B 50. rokov. Klasickú hudbu začal komponovať už na gymnáziu, no v tom istom čase hrával na bicie nástroje v hudobnej skupine hrajúcej R&B. Neskôr sa preorientoval na elektrickú gitaru. V roku 1966 nahral so skupinou Mothers of Invention albumom Freak Out!. Na tomto svojom debute konvenčný rokenrol kombinoval so štúdiovou kolážou spoločných hudobných improvizácií. S takýmto eklektickým a experimentálnym prístupom pokračoval aj naďalej bez ohľadu na to, či si ako základný formát interpretácie vybral džez, rock alebo klasickú hudbu.

Hudobné nahrávky Franka Zappu sú spájané konceptuálnou kontinuitou. Sám ju nazval „Project/Object“. Má množstvo hudobných fráz, myšlienok a symbolov, ktoré sa v obnovených verziách vynárajú v jeho albumoch.[2] Jeho texty často humorne odrážajú jeho odmietanie ikonického pohľadu na zavedené sociálne a politické procesy, štruktúry a hnutia. Zappa bol kritikom bežného stereotypného vzdelávania a organizovaného náboženstva. Zároveň bol priamym a vášnivým stúpencom slobody prejavu, sebavzdelávania,[5] spoluúčasti na politickom dianí a zrušenia cenzúry. Oproti mnohým rockovým hudobníkom svojej generácie neužíval drogy, no podporoval ich dekriminalizáciu a regulovaný predaj.

Počas života bol Frank Zappa vysoko produktívnym, plodným umelcom. Bol rešpektovaný hudobnou kritikou, ale aj kolegami z jeho hudobnej brandže. Ako nezávislý umelec, dosahoval komerčný úspech hlavne v Európe. Ovplyvnil mnohých hudobníkov a hudobných skladateľov. Medzi jeho ocenenia patrí aj uvedenie do Rokenrolovej sieni slávy (1995), či cena Grammy za celoživotný prínos z roku 1997. V roku 2004 časopis Rolling Stone dal Franka Zappu na 71. miesto zoznamu „Stovky najlepších hudobníkov všetkých čias“ a v roku 2011 na 22. miesto zoznamu „Stovky najlepších gitaristov všetkých čias“.

40. až 60. roky: detstvo a hudobné začiatky

[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Baltimore ako najstarší zo štyroch súrodencov. Vyrastal taliansko-americkej rodine, v ktorej sa so starými rodičmi dohováral po taliansky.[6][7] Jeho matka (rodená Collimoreová), mala taliansko francúzsky pôvod. Jej rodina pochádzala z Neapola a zo Sicílie. Jeho otec, Francis Vincent Zappa, mal grécko-arabské korene a bol imigrantom zo sicílskeho mesta Partinico.[8] Rodina sa často sťahovala. Otec, ktorý bol chemik a matematik, pracoval v armádnom priemysle. Po krátkom pobyte na Floride v 40. rokoch sa presťahovali do Marylandu, kde v Edgewoode pracoval na základni chemických zbraní patriacich k vojenskému zariadeniu Aberdeen Proving Ground. Ich domov sa nachádzal v blízkosti skladíšť s Yperitom a tak museli mať k dispozícii plynové masky.[9] Na Zappu skutočnosti okolo podmienok v akých vyrastal ovplyvnili natoľko, že nie je výnimkou, že nachádzame v jeho tvorbe odkazy na biologické ohrozenie, zbrane, či armádny priemysel.[10]

Zappa býval v detstve často chorý. Mal astmu a problémy s bolesťami uší a s prinosovými dutinami. Lekár jeho zápaly prinosových dutín liečil tým, že mu do nosných dierok vkladal tampóny s rádiom. V tých časoch ešte nebolo toľko poznatkov o rizikách používania röntgenového žiarenia na terapeutické účely[11] a jeho súvislosti s onkologickými ochoreniami. Neboli ešte dostatočné štúdie, ktoré by to potvrdili.[12] Táto fixácia na nos, či témy užívania liekov nosom sa často v neskoršej dobe stávali Zappovým zdrojom inšpirácie pre texty, hudbu, ale vidieť ich aj na obaloch albumov, ktoré mu tvoril jeho dlhodobý spolupracovník, výtvarník Cal Schenkel. Zappova chorľavosť v mladosti mohla mať súvislosť s expozíciou stopových častí Yperitu, ktoré sa mohli nachádzať v okolí chemických skladov. Jeho zdravotný stav sa zhoršil, keď žil v Baltimore.[9][11] V roku 1952 sa Zappova rodina zo zdravotných dôvodov sťahovala.[13] Najprv sa presťahovali sa do kalifornského Monterey, kde jeho otec učil metalurgiu na Naval Postgraduate School. Čoskoro zmenili bydlisko na Claremont,[14] potom na El Cajon, aby sa nakoniec usadili v San Diegu.[15]

Prvé hudobné záujmy

[upraviť | upraviť zdroj]

V prvej skupine na gymnáziu v San Diegu Frank Zappa hral na bicie nástroje.[16] Niekedy v tom čase mu rodičia kúpili gramofón, vďaka ktorému sa hlbšie zoznamoval s hudbou a začal si zhromažďovať vlastnú zbierku hudobných nahrávok.[17] Veľké množstvo singlov s hudbou v štýle R&B z tejto doby si zachoval po celý svoj život.[18] Zaujímal sa o podstatu zvukov hlavne o zvuky bicích a perkusných nástrojov. Ako 12 ročný získal malý bubon a získaval základy o orchestrálnych perkusiách.[16] Jeho záujem o modernú klasickú hudbu začal[19] keď si v časopise LOOK prečítal článok o maloobchodnom reťazci Sam Goody, ktorý ponúkal na predaj aj také neobvyklé hudobné LP platne ako bola kompilácia The Complete Works of Edgard Varèse, Volume One.[20] Autor v článku písal o Varèseho rytmickej kompozícii Ionisation, ako o „čudnej zmesi bubnovania a iných zvukov“. Zappa sa rozhodol hľadať Varèseho hudbu. Asi po roku ho zaujal album, ktorý mal na obale fotografiu človeka pripomínajúceho vzhľadom „šialeného vedca“. Potom ako zistil, že ten „vedec“ je vlastne Varèse po krátkom dohadovaní si album za výhodnú cenu kúpil.[20] Tak sa začala Zappova celoživotná vášeň pre Varèseho kompozície, ako aj pre diela ostatných skladateľov modernej klasickej hudby.

Zappova fotografia z ročenky z roku 1958

V roku 1956 sa Zappovci presťahovali do kalifornského Lancasteru, farmárskeho mestečka s letiskom v Antelope Valley pri Mohavskej púšti, ktoré je v blízkosti Edwardsovej základni vzdušných síl. Na toto miesto neskôr Zappa odkazuje vo svojej skladbe „Village of the Sun“.[21] Mladého Franka vtedy v záujme o hudbu podporovala hlavne jeho matka. Nemala v obľube Varèseho hudbu, no na jeho pätnáste narodeniny zariadila, aby Frank mohol tomuto skladateľovi zavolať cez medzimestskú telefónnu linku. V tom čase Varèse bol v Európe a tak sa Zappa zhováral so skladateľovou manželkou, ktorá mu prisľúbila, že zariadi, aby sa s ním Varèse neskôr telefonicky skontaktoval. Skladateľ mu v dopise poďakoval za jeho záujem a spomenul aj, že práve komponuje skladbu, ktorá má názov „Déserts“. Zappa, ktorý práve žil v púštnom meste Lancaster, prijal túto informáciu s veľkým nadšením. Varèse zároveň pozval Franka na návštevu kedykoľvek, keď príde do New Yorku. Návšteva sa nikdy neuskutočnila (Varèse v roku 1965 zomrel), no Zappa po celý svoj život vystavoval tento list zarámovaný na stene.[19] Na niekoľkých svojich starších albumoch vzdával Zappa poctu Varèsemu jeho citátom: „The present-day composer refuses to die“.[22]

Na strednej škole, Antelope Valley High School, sa Zappa stretol s Donom Vlietom, ktorý si neskôr meno rozšíril na „Don Van Vliet“ a na pódiu vystupoval ako Captain Beefheart. Zappa a Vliet sa stali blízkymi priateľmi. Mali spoločný záujem o zbieranie nahrávok R&B a navzájom sa umelecky ovplyvňovali počas celej svojej hudobnej kariéry.[23] V tom istom čase Zappa začal hrať na bicie nástroje v miestnej kapele The Blackouts.[24] Zloženie skupiny bolo pestré a hral v nej aj Euclid James "Motorhead" Sherwood, ktorý sa neskôr stal členom Mothers of Invention. Zároveň v tomto čase u Zappu narastal záujem o hru na gitaru, ktorý vyvrcholil v roku 1957, kedy sa tomuto nástroju začal venovať naplno. Okrem mnohých iných hudobníkov patrili medzi jeho gitarové vzory: Johnny Watson, Howlin' Wolf a Clarence "Gatemouth" Brown. V 70. a 80. rokoch Zappa pozval Watsona na nahrávanie viacerých svojich albumov. Zappa považoval hru na sólovú gitaru za istý spôsob modelovania „vzdušnej sochy“,[25] pričom si rozvíjal svoj vlastný eklektický, inovatívny a veľmi osobitý štýl.[26]

Zappov záujem o kompozíciu a aranžmány sa rozvíjali už od jeho posledných rokov na strednej škole. V poslednom roku napísal, aranžoval a aj dirigoval avantgardnú hudobnú skladbu pre školský hudobný orchester.[27] Školu Antelope Valley High School ukončil maturitnou skúškou v roku 1958. Neskôr na svojom debutovom štúdiovom albume, Freak Out! (1966), vzdal poctu dvom svojim učiteľom hudby z tejto školy.[28] Pre časté sťahovanie rodiny Zappovcov, navštevoval Frank najmenej šesť rôznych stredných škôl. Býval v triede nesústredený, unudený a často svojim nevhodným správaním rozptyľoval ostatných spolužiakov.[29] V roku 1959 sa pokúsil o štúdium na Chaffey College, no po prvom semestri zo školy odišiel. Odvtedy sa u neho zachovalo pohŕdanie voči formálnemu vzdelávaniu. Aj svojim deťom odmietal prispievať na vzdelanie po 15. roku života.[30]

V roku 1959 Zappa odišiel z domu a býval v malom byte v losangeleskej štvrti Echo Park. Počas krátkeho štúdia kompozície u profesora Karla Kohna z Pomona College z Claremontu sa zoznamil s Kathryn J. "Kay" Shermanovou, s ktorou sa presťahoval do kalifornského Ontária, kde 28. decembra 1960 spolu uzavreli manželstvo.[31] Krátku dobu Frank Zappa pracoval v reklamnom biznise. Jeho pobyt v obchodnom svete, bol krátky, ale priniesol mu cenné poznatky o tejto práci.[32] Počas kariéry sa zaujímal aj o vizuálnu prezentáciu svojej práce, vytvoril návrhy obalov niektorých svojich albumov, či režíroval svoje vlastné filmy a videá.

Štúdio Z

[upraviť | upraviť zdroj]

Zappa sa pokúšal zarábať na živobytie ako hudobník a skladateľ a hrával s viacerými verziami zostáv skupiny The Blackouts na vystúpeniach v rôznych nočných kluboch.[33] Nahral dva hudobné soundtracky pre nízkorozpočtové filmy The World's Greatest Sinner (1962) a Run Home Slow (1965). Prvý z filmov bol vyrobený pod taktovkou herca a producenta, Timothyho Careya a nahrávka vznikla v roku 1961. Obsahuje viacero hudobných tém, ktoré Zappa použil na svojich nasledujúcich albumoch.[34] Výňatky zo soundtrackov vyšli po Zappovej smrti na albume The Lost Episodes (1996).

Začiatkom 60. rokov Zappa písal piesne pre lokálnych hudobníkov, občas spolupracoval so spevákom a skladateľom Rayom Collinsom a producentom Paulom Buffom. V kalifornskom meste Rancho Cucamonga Buff vlastnil nahrávacie štúdio, Pal Recording Studio, v ktorom mal vtedy unikátny päťstopý magnetofón vlastnej výroby. V tom čase to bolo najsofistikovanejšie komerčné hudobné štúdio, lebo malo multistopový nahrávací systém. Priemyselným štandardom pre menšie štúdiá v tom čase bolo, že vlastnili mono, nanajvýš stereo (dvojstopý) nahrávací systém.[35] Napriek tomu, že Zappa v tom čase nedosahoval výnimočné komerčné úspechy, zarobil si dosť na to, aby dokázal v roku 1963 zahrať koncerty s jeho orchestrálnou hudbou, ktorú nahrával a vysielal v médiách.[36] Vystúpil v tomto roku v Allenovej nočnej šou, kde použil bicykel ako hudobný nástroj.[37] Použil na to slák, ktorý si požičal od basistu z orchestra a paličky na bicie nástroje. Slák použil na špice kolies, čím na svojom novom nástroji vylúdil zvláštny komický zvuk. Pod spoločným menom, The Soots, nahral Zappa niekoľko pesničiek s Captainom Beefheartom. Vydavateľ Dot Records piesne zamietol a označil ich že sú „bez komerčného potenciálu“. Zappa tento verdikt následne citoval na obale albumu Freak Out![38]

V roku 1964, potom ako sa mu začalo rozpadať manželstvo, Zappa dlhý čas trávil v nahrávacom štúdiu Pal, kde celé hodiny denno-denne nahrával a experimentoval s viacstopovým prehrávaním hudobných nápadov. Pracovné postupy, na ktoré pritom prišiel si osvojil na celý zvyšok svojej hudobnej kariéry.[39] Z príjmov, ktoré získal za filmovú hudbu, Zappa prevzal hudobné štúdio od Paula Buffa, ktorý vtedy pracoval s Artom Laboem v nahrávacom štúdiu Original Sound. Toto štúdio bolo premenované na „Studio Z“.[40] Štúdio bolo občas prenajímané iným hudobníkom. Hrali v ňom aj Frankovi priatelia, medzi nimi aj James "Motorhead" Sherwood.[41] Zappa v tom čase začal hrávať na gitaru v miestnych baroch v klasickom rokenrolovom triu (tzv. „power trio“ zložené základných nástrojov: bicie, gitara, basová gitara), ktoré nazvali The Muthers.[42]

V jednom článku v lokálnych novinách opisovali Zappu ako „filmového kráľa z Cucamonga“ a dávali na neho miestnej polícii tip, že vyrába pornografické filmy.[43] V marci 1965 ho jeden tajný agent požiadal aby mu pre jedno lúčenie so slobodou za sto dolárov vyprodukoval zvukovú nahrávku s erotickými zvukmi. Zappa pre túto objednávku s jeho kamarátkou nahrali falošnú erotickú scénku. Pri odovzdávaní pásky boli obaja zatknutí, polícia im prehľadala nahrávacie štúdio a zhabala všetok zvukový materiál.[43] Novinári z The Daily Report boli na všetko vopred pripravení a hneď na druhý deň po zatknutí vydali správu, že „špeciálna jednotka vyšetrovateľov sa v piatok v zvukovom štúdiu zmocnila nahrávok, ktoré boli vyprodukované počas výroby filmu o swingers go-go party a zatkla pritom aj samozvaného filmového producenta“.[44] Zappa bol obvinený z „konšpirácie s účelom výroby pornografie“.[45] Tento zločin s polročným väzením bol prekvalifikovaný na priestupok a Zappa bol po desiatich dňoch prepustený z väzenia.[46] Incident s krátkym väznením ale v Zappovi zanechal hlbokú stopu. Vyformoval v ňom silný odpor a anti autoritárske postoje.[47] Stratil v tom čase veľa rozpracovaných nahrávok. Polícia mu vrátila iba 30 z 80 hodinových zvukových pások.[48] Zappa nakoniec nedokázal platiť za štúdio nájomné a tak ho odtiaľ vysťahovali.[49] Niektoré z jeho vecí sa mu podarilo získať ešte v roku 1966, keď bolo štúdio zbúrané.[50]

Koniec 60. rokov: The Mothers of Invention

[upraviť | upraviť zdroj]

Formovanie

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1965, potom, ako sa pohádal s pôvodným gitaristom, požiadal Ray Collins Zappu, či by nehral s miestnou R&B skupinou, Soul Giants.[6] Zappa jeho žiadosť prijal a čoskoro sa stal lídrom skupiny a podieľal sa v nej aj ako ďalší sólový spevák. Zároveň presvedčil ďalších členov kapely aby hrali jeho aj jeho hudbu. Chcel tým zvýšiť ich šancu získať zmluvu s niektorou nahrávacou spoločnosťou.[51] zhodou okolností si skupina na americký sviatok, Deň matiek, zmenila názov na „Mothers“.[52] Návštevnosť ich vystúpení začala narastať potom ako sa s nimi spojil manažér Herb Cohen. V tom čase boli naviazaní na narastajúcu undergroundovú hudobnú scénu v Los Angeles.[53]

V auguste 1965 sa v Los Angeles uskutočnili rasovo motivované pouličné nepokoje, ktoré si vyžiadali 34 obetí a vznikli pri nich škody viac ako 40 miliónov dolárov. Táto udalosť, ktorá sa do histórie USA zapísala ako Watts riots, sa stala inšpiráciou pre skladbu „Trouble Every Day“, ktorú Mothers hrali keď si ich v roku 1966 všimol hudobný producent, Tom Wilson.[54] Wilson, ktorý bol v tom čase jedným z mála uznávaných afro-amerických hudobných producentov, pracoval aj pre Boba Dylana, či pre formáciu Simon & Garfunkel. Tento producent podpísal s Mothers zmluvu pre hudobnú značku Verve, ktorá patrila k divízii MGM. V hudobnom biznise mali Verve v 40. a 50. rokoch výraznú reputáciu v publikovaní hlavne džezových nahrávok, no nevyhýbali sa ani produkovaniu hudby pre popových, či rockových fanúšikov. Vydavateľstvo trvalo na tom, aby si skupina zmenila svoj názov na The Mothers of Invention. Slovko „Mother“ mohlo byť v miestnom žargóne synonymom pre termín „motherfucker“, ktorý na druhej strane môže okrem oplzlého významu v rockovom žargóne označovať aj výnimočne zručného hudobníka.[55]

Debutový album: Freak Out!

[upraviť | upraviť zdroj]

S Wlsonom ako oficiálnym producentom, Mothers of Invention a štúdiový orchester nahrali inovatívny hudobný projekt, ktorý v roku 1966 vyšiel pod názvom Freak Out!. Po Dylanovom albume Blonde on Blonde bol Freak Out! druhým dvojalbumom v histórii rockovej hudby. Žánrovo zahŕňa hudobné vplyvy R&B, doo-wop, musique concrète,[56] a experimentálnu zvukovú koláž, ktorá vystihuje subkultúru „freak“ z Los Angeles svojej doby.[57] Napriek tomu, že s výsledným albumom Freak Out nebol úplne spokojný, tento projekt Zappu zaradil medzi radikálne, nové hlasy rockovej hudby, ktoré sú protikladom „zaužívanej konzumnej americkej kultúry“.[58] Zvuk nahrávok na albume je surový, nespracovaný, no jeho aranžmány sú vysoko sofistikované. Počas nahrávania bolo pre štúdiových hudobníkov prekvapením, že sa od nich očakávalo, že budú hrať podľa notových partitúr a pod Zappovou dirigentskou taktovkou. Tento prístup pri zázname skladieb nebol v rockovej hudbe obvyklý.[59] Texty skladieb vyzdvihujú nesúlad, znevažujú autority a majú v sebe dadaistické prvky. Na albume majú svoje miesto aj zdanlivo konvenčné ľúbostné piesne.[60] Väčšina kompozícií pochádza od Zappu. Sú akýmsi precedensom pre jeho ďalšiu hudobnú kariéru. Zappa mal úplnú kontrolu nad aranžmánmi a hudobným výsledkom a nahrával aj väčšinu hudobných stôp. Wilson podporoval prepojenie s hudobným priemyslom a bol skupine, podľa potreby, otvorený poskytnúť aj finančnú podporu.[61] Napriek tomu, že Wilson dokázal podporiť Zappu so skupinou mimoriadnou mierou umeleckej slobody a výrazne ich neobmedzoval ani časovo nahrávanie neprebiehalo úplne podľa plánov. V zachovanom rozhlasovom rozhovore z roku 1967, Zappa hovorí, že posledná jedenásťminútová kompozícia, „Return of the Son of Monster Magnet“, nebola v skutočnosti dokončená. Nahrávka, ktorá je na albume bola podkladom pre omnoho komplexnejšiu skladbu, no v MGM im už odmietli predĺžiť nahrávanie a tak vyšla v nedokončenej podobe.[62]

Počas nahrávania Freak Out! sa Zappa presťahoval do domu v štvrti Laurel Canyon, v oblasti Hollywood Hills v pohorí Santa Monica. Býval tam s priateľkou, Pamelou Zrubicou, ktorá sa podieľala aj na nahrávaní v štúdiu.[59] Ich bydlisko sa stalo miestom kde sa stretávalo, či prebývalo mnoho hudobníkov a groupies.[63] Po vydaní albumu Freak Out! a podpornom turné sa Zappa stretol s Adelaide Gail Sloatmanovou, s ktorou boli čoskoro vo vzťahu[51] a po krátkej známosti v roku 1967 spolu uzavreli manželstvo. Mali štyri spoločné deti a zostali spolu až do Zappovej smrti v roku 1993.

Wilson sa stal producentom aj druhého albumu Mothers, Absolutely Free (1967). Bol nahrávaný v novembri 1966, neskôr prešiel zvukovými úpravami v štúdiách v New Yorku. V tomto prípade mal Frank Zappa, de facto, pod kontrolou väčšinu výroby tohto projektu. Je nahrávaný skupinou Mothers of Invention a zameraný na piesne, ktoré boli vyjadrením Zappových predstáv o spôsobe kompozície. Predstavujú náhle rytmické premeny v skladbách, ktoré sú zložené z rôznych častí.[64] Príkladmi sú „Plastic People“ (skladba dala inšpiráciu pre meno českej skupiny The Plastic People of the Universe) a „Brown Shoes Don't Make It“. Tieto piesne obsahujú texty kritické voči pokrytectvu a konformite americkej spoločnosti, ale aj postoje voči kontrakultúre 60. rokov.[65] Ako Zappa v albume poznamenal „Sme satirici a sme aj satirikmi všetkého“.[66] Súčasne Zappa nahrával aj materiál pre orchestrálny album, ktorý ako sólový umelec vydal v roku 1967 u vydavateľa Capitol Records pod názvom Lumpy Gravy. Kvôli zmluvným problémom bol album stiahnutý z trhu. Zappa využil príležitosť, a radikálne reštrukturalizovať jeho obsah tým, že do obsahu pridal nové nahrávky improvizovaných dialógov. Potom, ako boli vyriešené zmluvné problémy, album znovu v roku 1968 publikovalo vydavateľstvo Verve.[67] Je považovaný za „neuveriteľne ambiciózny hudobný projekt“,[68] a „pomník Johnovi Cagemu“.[69] ktorý v radikálnych nahrávacích technikách prelína orchestrálne motívy, hovorené slovo a elektronické zvuky.[70] Pôvodné orchestrálne nahrávky z tohto projektu môžeme nájsť v box sete, ktorý v roku 2009 vyšiel pod názvom Lumpy Money.[71]

Obdobie v New Yorku (1966–68)

[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom roka 1966 Mothers of Invention hrali v New Yorku. Po vystúpení dostali kontrakt na koncert v Garrick Theater, ktorý sa mal konať na Veľkú noc v roku 1967. Ich účinkovanie bolo úspešné a tak Herb Cohen skupinu zazmluvnil na nasledujúci polrok..[72] Frank Zappa sa nato spolu s manželkou a so skupinou Mothers of Invention presťahovali do New Yorku.[67] Ich šou boli kombináciou improvizovaných častí, v ktorých sa predviedli členovia kapely, ako aj predstavenie pôvodnej Zappovej tvorby. Všetko prebiehalo v priamej réžii Franka Zappu, ktorý svoje pokyny signalizoval rukami.[73] Súčasťou vystúpení šou v Garrick Theater bola účasť hosťujúcich učinkujúcich a aktívna spolupráca s publikom.[74]

Zappa patril k tým, ktorí mali silný avantgardný prístup a bol v opozícii voči hudobnému establishmentu 60. rokov. V nasamplovaných zvukoch vnášal do snímaných rádiových nahrávok svoje vlastné vo vyjadreniach slobodné filozofické názory. Podobnú techniku prístupu k tvorbe mali v 60. rokoch aj skupiny AMM a Faust. Pobyt v New Yorku nakrátko prerušili prvým európskym turné, po ktorom Mothers of Invention nahrali jeden zo svojich najviac uznávaných albumov, ktorý vydali 60. rokoch, We're Only in It for the Money (1968).[75] Producentom albumu bol Zappa, Wilson bol označovaný za výkonného producenta. Od tohto albumu bol exkluzívnym producentom hudobných nosičov Mothers of Invention, výhradne už len Frank Zappa. We're Only in It for the Money je projekt, ktorý v svojej dobe obsahoval najkreatívnejšie spôsoby práce so zvukmi a v produkcii, aké v tom čase boli v populárnej hudbe. Piesne sú nemilosrdnou satirou hippies a kvetinkových („flower power“), nenásilných hnutí, ktoré sa rozvíjali v 60. rokoch.[76] Vo zvukových vzorkách Zappa na tomto albume nemilosrdne plieni surf music, ako aj pieseň „Tomorrow Never Knows“ od skupiny The Beatles.[77] Paródiou je aj obal albumu, ktorý imituje Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band.[78] Obal bol dielom Cala Schenkela, ktorého Zappa stretol v New Yorku. Tento obal bol začiatkom dlhodobejšej spolupráce, počas ktorej Schenkel navrhol aj ďalšie obaly albumov, ktoré vydali Mothers of Invention.[79]

V porovnaní s tým, čo dovtedy vydal je nasledujúci album Mothers of Invention, Cruising with Ruben & the Jets (1968), veľmi odlišný. Je sériou doo-wopových songov a kritici sa nevedeli zhodnúť na tom, či sú poctou, alebo satirickým pohľadom na tento hudobný štýl.[80] Zappa to neskôr okorenil vyjadrením, že tento album je koncipovaný tak, ako Stravinského kompozície v neoklasicistickom období: „ak Stravinský mohol prevziať klasicistické klišé a pretvoriť ich do neoklasicizmu, prečo by on nemohol použiť tento postup na doo-wop?“[81] Tému Stravinského Svätenia jari môžeme v jednej z nahrávok začuť.

Koncom 60. rokov sa Zappa zaoberal aj rozvojom obchodnej stránky svojej kariéry. Spolu s Herbom Cohenom v distribúcii vydavateľa Warner Bros. Records založili dve hudobné značky: Bizarre Records a Straight Records. Mali to byť podniky, ktoré podporovali vznik projektov a viesť kreatívny rozvoj. Captain Beefheart vydal u Zappu dvojalbum Trout Mask Replica, ale publikovali u neho aj ďalší ako napríklad Alice Cooper, The Persuasions, Wild Man Fischer a the GTOs. Vyšlo u nich aj päť posledných albumov, ktoré nahral Lenny Bruce.[82]

V rokoch 1967 a 1968 sa Zappa dvakrát predstavil v programe so skupinou The Monkees. V jednej z častí ich televíznej série, v epizóde „The Monkees Blow Their Minds“, bol Zappa prezlečený za Michaela Nesmitha a robil s rzhovorom s Nesmithom, ktorý bol prezlečený za Zappu. Po interview za zvukov piesne „Mother People“ kladivom rozmlátil automobil. Druhýkrát so skupinou účinkoval v cameo postave v americkej komédii Hlava. Viedol tam kravu a Davymu Jonesovi povedal: „mládež Ameriky čaká na vás, aby ste im ukázali cestu“. Zappa mal rešpekt voči práci skupiny The Monkees a Mickymu Dolenzovi ponúkal miesto v Mothers of Invention. V spolupráci Dolenzovi bránili kontrakty s vydavateľom RCA/Columbia/Colgems.[83]

Druhé európske turné Mothers of Invention prebehlo v septembri až októbri 1968. Vystúpili v nemeckom Essene a dánskom Copenhagene, pre nemecké televízne programy Beat-Club, hrali vo Francúzsku a Anglicku, potom v Amsterdame a v Royal Festival Halle v Londýne. Turné ukončili v Parížskej Olympii.[84]

Rozchod skupiny

[upraviť | upraviť zdroj]
Zappa a The Mothers of Invention, Theatre de Clichy, Paríž, 1971

V polovici roku 1968 sa Zappa a Mothers of Invention vrátili do Los Angeles. Zappovci sa presťahovali do domu na Laurel Canyon Boulevard a hneď nato do ďalšieho naWoodrow Wilson Drive.[85] Bolo to bydlisko, ktoré Zappovi zostalo na celý zvyšok jeho života. Napriek tomu, že sa skupina v Európe tešila priazni fanúšikov, Mothers of Invention sa po finančnej stránke nedarilo.[86] Ich prvé nahrávky boli vokálne, no na koncertoch hrávali viac inštrumentálneho džezu a klasiky, čím dosť miatli svojich fanúšikov. Zappa pociťoval, že diváci nedokázali oceniť jeho „elektrickú komornú hudbu.“[87][88]

V roku 1969 mali Mothers of Invention deväť členov a Zappa podporoval členov kapely zo svojich licenčných poplatkov be ohľadu, či v dielach účinkovali, alebo nie.[86] Rok 1969 bol tiež rokom, kedy bol Zappa v nezhodách s MGM Records, prešiel k Warner Bros. Records, respektíve k dcérskej spoločnosti Reprise, kde mohol s Mothers použiť značku Bizarre Records.

Koncom roka 1969 Zappa rozpustil kapelu. Ako dôvod často uvádzal finančnú náročnosť,[89] no komentoval aj slabú aktivitu členov kapely.[90] Viacerí hudobníci boli zo Zappovho rozhodnutia sklamaní, niektorí dodávali, že pre sklon k perfekcionizmu stratil ľudskosť.[88] Iní boli iritovaní jeho autokratickými spôsobmi[61] a argumentovali tým, že Zappa nikdy na koncertných turné nebýval v tom istom hoteli ako oni.[91] Niektorí členovia hrali so Zappom aj v nasledujúcich rokoch. Zvyšne nahrávky z tohto obdobia vydali v roku 1970 na albumoch Weasels Ripped My Flesh a Burnt Weeny Sandwich.

Po rozpade Mothers of Invention vyšiel Zappovi uznávaný sólový projekt Hot Rats (1969).[92][93] Je to prvý hudobný album Franka Zappu, ktorý obsahuje viac gitarových sól a je na ňom aj jeho kompozícia „Peaches en Regalia“, ktorá sa v obnovených verziách objavuje aj na ďalších Zappových nahrávkach.[94] Na výrobe albumu so Zappom spolupracovali štúdioví hudobníci hrajúci džez, blues, či R&B, medzi nimi aj huslista Don "Sugarcane" Harris, hráči na bicie John Guerin a Paul Humphrey, multi-inštrumentalista, bývalý člen Mothers of Invention, Ian Underwood, a ďalší multi-inštrumentalista a basový gitarista Shuggie Otis. Medzi hosťami na nahrávaní bol aj Captain Beefheart, ktorý spieval v skladbe bez nástrojov, „Willie the Pimp“. Album sa stal populárnym v Anglicku,[95] a je považovaný za nahrávku ktorá ovplyvnila vývoj žánru, ktorý dnes nazývame jazz-rock fusion.[93][94]

70. roky 20. storočia

[upraviť | upraviť zdroj]

Obnovenie Mothers a filmovanie

[upraviť | upraviť zdroj]
Frank Zappa v Paríži (začiatok 70. rokov)

V roku 1970 sa Zappa stretol so Zubinom Mehtom. Spolu aranžovali koncert, na ktorom Mehta dirigoval losangeleský filharmonický orchester rozšírený o rockovú kapelu. Podľa vyjadrenia Franka Zappu hudbu zväčša skomponoval v moteloch počas turné s Mothers of Invention. Niektoré časti nahrávok boli neskôr použité vo filmovej snímke 200 Motels.[95] Napriek tomu, že koncert bol úspešný, Zappove poznatky zo spolupráce so symfonickým orchestrom nemali u neho priaznivú odozvu.[81] Táto nespokojnosť sa stala opakovanou témou počas celej jeho hudobnej kariéry. Mal pocit, že kvalita výkonu z jeho hudobných diel, ktorú dosahovali orchestre nebola adekvátna peniazom, ktoré minul na orchestre a nahrávania.[96]

Neskôr v roku 1970 Zappa sformoval novú verziu Mothers. Od tejto doby väčšinou vynechával „of Invention“. Členmi novej zostavy boli: hráč na bicie, Aynsley Dunbar, džezový hráči na klávesové nástroje, George Duke, Ian Underwood, hráč na rytmické gitary, Jeff Simmons a traja členovia The Turtles: basový gitarista, Jim Pons a speváci Mark Volman a Howard Kaylan, ktorí pre pretrvávajúce právne problémy so zmluvou vystupovali pod pseudonymami „The Phlorescent Leech and Eddie“, či „Flo & Eddie“.[97]

Nová verzia Mothers debutovala na Zappovom nasledujúcom sólovom albume, Chunga's Revenge (1970),[98] po ktorom nasledoval dvojalbum, soundtrack k filmu 200 Motels (1971). Na nahrávkach účinkujú Mothers, Royal Philharmonic Orchestra, Ringo Starr, Theodore Bikel a Keith Moon. Tento film, ktorý nakrúcali počas jedného týžňa mimo Londýna v Pinewood Studios, spolu režírovali Zappa a Tony Palmer.[99] Medzi Zappom a niektorými účinkujúcimi, či technickým štábom počas výroby vznikali rozpory.[99] Film sa zaoberá tým, ako prežíva cestovanie rockový hudobník.[100] Bol to prvý film, ktorý bol nahrávaný na video a potom prenášaný na 35 mm film. Bol to proces, ktorý umožňoval tvoriť nové vizuálne efekty.[101] Odozvy na toto dielo boli zmiešané.[102] Výsledok bol založený na orchestrálnej hudbe a Zappove sklamanie svetom klasickej hudby vystupňovalo potom, ako koncert, ktorý bol naplánovaný v Royal Albert Hall, zrušili zástupcovia organizácie, lebo v niektorých textoch identifikovali obscénne narážky. V roku 1975 prehral aj súdny spor s Royal Albert Hall za porušenie zmluvy.[103]

Potom ako vyšiel projekt 200 Motels kapela šla na turné, z ktoré vzišli dva koncertné albumy, Fillmore East – June 1971 a Just Another Band from L.A.. Druhý z nich obsahuje dvadsaťminútovú nahrávku, „Billy the Mountain“, ktorá je Zappovým satirickým pohľadom na okolnosti okolo rockovej opery v Južnej Kalifornii. Táto kompozícia reprezentuje teatrálne predstavenie v podaní kapely, ktoré ja založené na piesňach vybudovaných do skečov scén z 200 Motels, ako aj nových situácií vo viacerých prípadoch vyobrazujú sexuálne excesy členov kapely na turné.[104] V júni 1971 na koncertoch vo Fillmore sa na koncertnom pódiu Zappa spojil s Johnom Lennonom a s Yoko Ono. Ich vystúpenie bolo nahraté a Lennon uverejnil ukážky z nahrávok v roku 1972 na svojom albume Some Time in New York City. V roku 1992 svoje verzie nahrávok z tohto koncertu uverejnil Zappa na albume Playground Psychotics. Je na ňom aj skladba „Scumbag“ a rozšírená verzia avantgardného vokálneho kúsku od Yoko Ono (pôvodne sa volal „Au“), ktorý Zappa pomenoval „A Small Eternity with Yoko Ono“.

Nehoda, úraz a následky

[upraviť | upraviť zdroj]
Zappa a Mothers v roku 1971

Dňa 4. decembra 1971 zažil Zappa prvý zo svojich dvoch vážnych incidentov. Počas koncertu v švajčiarskom kasíne v Montreux niekto z publika vypálil svetlicu a počas následného požiaru spolu s so sálou vyhorela aj aparatúra skupiny.[105] Táto udalosť sa stala nesmrteľnou potom, ako podľa jej motívu skupina Deep Purple zložila pieseň „Smoke on the Water“. Nahrávka z toho, čo sa udialo je aj na bootlegu, albume Swiss Cheese/Fire, ktorý vyšiel legálne ako súčasť Zappovej kompilácie Beat the Boots II. Potom, ako prišli o aparatúru za 50 000 tisíc dolárov Mothers po týždňovej pauze s požičanou technikou vystúpili v londýnskom Rainbow Theatre. Počas prídavku na koncerte jeden z divákov, Trevor Howell, strčil do Zappu tak nešťastne, že spadol do orchestriska. Po páde si členovia kapely mysleli, že Zappa zomrel: utrpel vážne zlomeniny, mal poranenia hlavy a zranenia na chrbte, na nohe a na krku. Okrem toho mal roztlačený hrtan, následkom čoho mu po vyliečení hlas poklesol o štyri poltóny.[105]

Tento úraz spôsobil, že Zappa bol viac ako polroka pripútaný na invalidnom vozíku. Po návrate na pódium v septembri 1972 ešte stále musel nosiť dlahu, viditeľne kríval a nevydržal dlhšie stáť na javisku. Zappa hovoril, že jedna noha sa mu liečila dlhšie ako druhá. Odkaz na túto skutočnosť je v piesňach „Zomby Woof“ a „Dancin' Fool“. Zároveň po úraze začal trpieť chronickými bolesťami chrbta.[105] Medzitým sa kapela osamostatnila a príležitostne hrávala ako sprievod dua Flo and Eddie.

V rokoch 1972-72 Zappa vydal dva džezovo prientované sólové albumy: Waka/Jawaka a The Grand Wazoo. Vznikali počas nútenej prestávky v koncertovaní. Ich nahrávania sa zúčastňovali členovia Mothers s variabilnou zostavou ďalších hudobníkov.[106] Hudobné albumy sa podobali na druhý sólový album Franka Zappu, Hot Rats, obsahovali inštrumentálne party s rozšírenými sólovými partami.[107] Koncom roka 1972 začal Zappa nové koncertné turné.[107] Štartoval v septembri sériou koncertov s dvadsaťčlenným big bandom, ktorý nazval The Grand Wazoo. Počas ďalších piatich týždňov od októbra do decembra, koncertoval v USA s redukovanou verziou kapely, ktorá mala meno The Petit Wazoo.[108]

Top 10 album: Apostrophe (')

[upraviť | upraviť zdroj]

Neskôr Zappa koncertoval s menšími hudobnými formáciami, v ktorých sa striedali: Ian Underwood (píšťaly, klávesové nástroje), Ruth Underwood (vibrafón, marimba), Sal Marquez (trúbka, vokály), Napoleon Murphy Brock (saxofóny, flauta a vokály), Bruce Fowler (trombón), Tom Fowler (basová gitara), Chester Thompson (bicie nástroje), Ralph Humphrey (bicie nástroje), George Duke (klávesové nástroje, vokály), and Jean-Luc Ponty (husle).

V roku 1973 bola ukončená činnosť firiem Bizarre a Straight. Namiesto nich Zappa a Cohen pod distribúciou Warner Bros založili novú značku DiscReet Records.[109] V prvej polovici 70. rokov Zappa pokračoval vo svojom vysokom tempe hudobnej produkcie, ko ktorej patril aj jeho sólový projekt Apostrophe (') (1974), ktorý sa v popovom rebríčku Billboardu vyšplhal na desiatu priečku.[110] Napomohol mu k tomu singel „Don't Eat The Yellow Snow“.[111] K ďalším albumom z tejto doby patrí Over-Nite Sensation (1973), na ktrom sú Zappovi koncertní favoriti, ako „Dinah-Moe Humm“, či „Montana“, ale aj albumy Roxy & Elsewhere (1974) a One Size Fits All (1975), ktoré obsahovali skladby v štýle jazz fusion ako „Inca Roads“, „Echidna's Arf (Of You)“ a „Be-Bop Tango (Of the Old Jazzmen's Church)“.[112] Koncertná nahrávka z roku 1974, ktorá vyšla v roku 1988 pod názvom You Can't Do That on Stage Anymore, Vol. 2 je snímkou atmosféry koncertu Mothers, prvej polovice 70. rokov.[112] Ďalší koncertný album, Bongo Fury, bol nahraný a vydaný v roku 1975 a pochádza z vtedajšieho krátkeho spojenia dvojice Frank Zappa a Captain Beefheart.[113] Neskôr sa títo dvaja umelecky na dlhé roky rozlúčili, no boli v spoločnom kontakte po celý Zappov život.[114]

Obchodné spory a turné

[upraviť | upraviť zdroj]
Zappa a Captain Beefheart, sedí vľavo, na koncerte v roku 1975

Vzťah medzi Zappom a jeho dlhodobým manažérom, Herbom Cohenom, skončil v roku 1976. Zappa žaloval Cohena za to, že z DiscReet Records vyberal viac prostriedkov ako mal a aj za to, že uzatváral zmluvy, ktoré nemal s ním odsúhlasené.[115] Cohen Zappovi tiež odpovedal žalobou, a tak boli zmrazené finančné prostriedky, ktoré Zappa získal mimosúdnym vyrovnaním s MGM za práva na predošlé nahrávky The Mothers of Invention. Počas súdnych sporov mal Zappa zabránený prístup k svojim predošlým nahrávkam. Zappa preto vynechal DiscReet a v roku 1976 priamo cez Warner Bros. na albume Zoot Allures vydal svoje vlastné rockové nahrávky.[116]

V polovici 70. rokov Zappa pripravil materiál pre svoj štvoralbumový projekt, ktorý nazval Läther. Tieto nahrávky sú spojením pohľadov ako vnímal rock, orchestrálnu kompozíciu, komplexnú inštrumentálnu tvorbu a aj jeho spôsob hry na sólovú gitaru. Variabilita štyroch albumov vydavateľstvo Warner Bros. Records nenadchla natoľko, aby súhlasila s ich vydaním.[117] Zappa preto požiadal o vydanie Phonogram Inc. a na Halloween roku 1977 bola lisovaná ich testovacia edícia. Tento zámer vo Warner Bros. namietli a nárokovali si práva na pripravený hudobný materiál.[118] Zappa preto vystúpil na pasadenskej rozhlasovej stanici KROQ s tým, že odvysielajú album Läther a zároveň oslovil poslucháčov aby si na magnetofónové pásky nahrali jeho obsah.[119] Po tejto udalosti nasledoval súdny spor medzi Warner Bros. a Zappom. Počas neho sa mu na rok pozastavilo akékoľvek vydávanie nových hudobných projektov. Časom, v rokoch 1978 a 1979, Warner Bros. vydali väčšinu materiálu z projektu Läther vo forme štyroch individuálnych albumov, ktoré mali limitované uvedenie na hudobný trh.[120] Potom, ako sa v roku začali vydávať albumy na CD, sa Zappa rozhodol vydať aj štyri existujúce albumy. Projekt Läther vyšiel po jeho smrti v roku 1996. Na túto tému vznikli niektoré diskusie o tom, či sa z neho nestali štyri LP potom, ako ich publikoval cez Phonogram.[121] Vo vydaní z roku 1996, je v knižke pri obale vyjadrenie Zappovej manželky, Gail, že od začiatku bol tento projekt pripravovaný ako box set pozostávajúci zo štyroch hudobných nosičov.

Zappa v Toronte (1977).

Napriek tomu, že Zappa práva na svoje diela od MGM a Warner Bros. nakoniec získal,[121] vďaka rôznym právnym sporom medzi rokmi 1975-77 získaval finančné prostriedky len z koncertov, na ktorých vystupoval s viacerými menšími viac-menej rockovými hudobnými skupinami.[118] Stabilným členom týchto formácií bol hráč na bicie, Terry Bozzio. Hrávali s ním aj mená ako Napoleon Murphy Brock, či pôvodný basgitarista Mothers of Invention, Roy Estrada, ale aj Patrick O'Hearn, spevák a gitarista, Ray White a hráč na klávesy a husle Eddie Jobson. V decembri 1976 sa Zappa predstavil ako hosť v programe televízie NBC, Saturday Night Live.[122] Svoju pieseň, „I'm the Slime“, spieval spolu s moderátorom Donom Pardom, ktorý potom ešte uviedol skladbu „Peaches En Regalia“. V roku 1978 Zappa účinkoval ako hudobný umelec, ale aj ako hostiteľ, či herec vo viacerých skečoch. Bola medzi nimi aj hudobná improvizácia v skladbe „The Purple Lagoon“, ktorú mal s hercom Johnom Belushim. Belushi sa v programe predstavil v postave Samurai Futaba, hral na tenor saxofón, kým Zappa bol dirigentom.[123]

Zappova kapela, ktorej členkou bola aj Ruth Underwoodová spolu s dychovou sekciou (hrali v nej Michael a Randy Breckerovci), nahrávali počas Vianoc v New Yorku skladby, ktoré Warner Bros v roku 1978 vydali na albume Zappa in New York. Boli to nahrávky, ktoré pôvodne vyradili z projektu Läther. Sú zmesou inštrumentálok ako „The Black Page“ a humorných piesní ako napríklad „Titties and Beer“.[124] Drhá z nich bola pôvodne kompozícia napísaná pre bicie nástroje, no neskôr sa jej tvar rozvinul pre väčšiu hudobnú skupinu.[125][126] Na albume je aj skladba „The Illinois Enema Bandit“, ktorá je napísaná na motíve sexuálnych zločinov Michaela H. Kenyona. Aj pre viaceré ďalšie sexuálne narážky[124] a pre svoj implicitný obsah, tento album čelil výraznej kritike.[127] Zappa túto kritiku odmietol konštatovaním, že text odovzdával publiku z pozície novinára, ktorý odovzdáva správy o tom, čo vidí.[128] Warner Bros. Records ešte bez Zappovho súhlasu vydali albumy: Studio Tan (1978) a Sleep Dirt a Orchestral Favorites (obidva v roku 1979). Tieto nahrávky vznikli skôr, medzi rokmi 1973-76.[129]

Nezávislý vydavateľ

[upraviť | upraviť zdroj]

Po úspešne vyriešených súdnych sporoch končil Zappa 70. roky silnejší ako kedykoľvek predtým.[130] V roku 1979 vydal dva svoje najúspešnejšie projekty: najpredávanejší albumom jeho kariéry, Sheik Yerbouti[131] a rockovú operu na troch albumoch, Joe's Garage.[132]

Dvojalbum Sheik Yerbouti bol prvý hudobný projekt, ktorý vyšiel pod značkou Zappa Records. Pochádzal z neho singel „Dancin' Fool“, ktorý mal nomináciu na cenu Grammy a v rebríčkoch Billboardu sa dostal na 45. miesto.[133] Ďalšia pieseň z albumu, „Jewish Princess“ si vyslúžila pozornosť od mimovládnej organizácie ADL, ktorá žiadala zákaz jej publikovania za svoj údajne antisemitský obsah.[128] Zappa dôrazne poprel, žeby mal akékoľvek antisemitské názory.[134] Album mal komerčný úspech aj vďaka skladbe „Bobby Brown“, ktorá mala explicitný text a bolo ju zakázané vysielať v rádiách Spojených štátov, no na vrcholy rebríčkov sa dostala v niektorých neanglofónnych krajinách.[135]

Na trojalbume Joe's Garage sa predstavil ako sólový spevák Ike Willis, ktorý svojim hlasom uviedol hlavnú postavu Joea. Témou albumu bola rocková opera o nebezpečenstve politických systémov,[130] potlačení slobody slova a chudobe, ktorá bola inšpirovaná časťou iránskej revolúcie, ktorá v rámci svojej jurisdikcie urobila hudbu nezákonnou.[136] Zamýšľal sa aj nad tým, „aký mala americká spoločnosť vzťah ku sexu a k sexuálnej úprimnosti“.[130] Ako odvetu ku piesni „Jewish Princess“ z predošlého projektu, Zappa nahral na Joe's Garage rockový song „Catholic Girls“.[137] Okrem neho môžeme na albumoch nájsť aj skladbu „Lucille Has Messed My Mind Up“, ale aj titulnú pieseň, či rozšírené naživo nahrávané gitarové improvizácie, ktoré boli doplnené štúdiovými dohrávkami, kde dominoval bubeník, Vinnie Colaiuta (s ktorým mal Zappa dobrý profesionálny vzťah).[138] Celé dielo je založené na tvorbe na báze xenochrónie. V projekte sa nachádza aj najslávnejšia Zappova gitarová kompozícia, „Watermelon in Easter Hay“.[139][140]

Dňa 21. decembra 1979 ma v New Yorku premiéru Zappov film Baby Snakes. Jeho mottom bolo: „Film o ľuďoch, ktorí robia veci, ktoré nie sú normálne“.[141] Táto dve hodiny a štyridsať minút trvajúca filmová snímka bola zložená zo záberov z koncertov, ktoré sa konali v New Yorku okolo Halloweenu v roku 1977. Hrá v ňom klávesista, Tommy Mars, perkusionista Ed Mann a aj gitarista Adrian Belew. Obsahuje tiež niekoľko zláštnych sekvencií plastických animácií, ktoré vytvoril Bruce Bickford. Tento animátor predtým v roku 1974 spolupracoval so Zappom v jednom televíznom špeciále, ktorý sa neskôr v roku 1982 stal súčasťou videoklipu s názvom The Dub Room Special.[142] Filmu Baby Snakes sa v rámci oficiálnej distribúcie veľmi nedarilo,[143] no v roku 1981 získal Grand Prix na prvom medzinárodnom hudobnom festivale v Paríži.[142]

Zappa sa neskôr predstavil ako televízna postava aj v nehudobnej sfére. Bol hercom, alebo nadaboval postavy. Hral v epizódach rozprávkovej sérii Faerie Tale Theatre, no hral aj v Miami Vice[144] či v The Ren & Stimpy Show. Mal nahrať aj dialógy v sérii Simsponovcov, ktoré sa, na sklamanie autora, Matta Groeninga, nakoniec nekonali. Groening bol Zappovým susedom a dlhoročným fanúšikom.[145]

80. a 90. roky

[upraviť | upraviť zdroj]
Zappa v roku 1980 na vystúpení v New Yorku. V roku 2007 koncert vyšiel na albume Buffalo.

V roku 1980 Zappa, potom ako odmietli publikovať jeho skladbu „I Don't Wanna Get Drafted“, prerušil kontakty s Mercury Records.[146] Zmluvu potom uzavrel s CBS Records a nahrávku vydal v Severnej Amerike cez značku Zappa, medzinárodne vyšla u CBS.[147]

Väčšinu roka 1980 strávil na cestách a v roku 1981 prvýkrát pod vlastnou značkou Barking Pumpkin Records vydal koncertný dvojalbum Tinsel Town Rebellion.[148] Táto nahrávka obsahovala songy, ktoré pochádzali z koncertov z roku 1979, jednu štúdiovú nahrávku a materiál z turné v roku 1980. Kompozične ide o zmes komplikovaných inštrumentálok a Zappovho hovoreného prejavu, ktorý sa nazýva „sprechstimme“. Použil pri nich veľmi komplikované kompozičné techniky, ktoré používali skladatelia ako Arnold Schönberg, či Alban Berg. Na bicích nástrojoch ho najčastejšie sprevádzal Vinnie Colaiuta.[148] Zatiaľ čo niektoré texty stále vyvolávajú spory medzi kritikmi v tom zmysle, že niektorí z nich ich považujú za sexistické,[149] politická a sociologická satira v iných nahrávkach, ako je napríklad titulná pieseň, či skladba „The Blue Light“ sú označované „bujará kritika ochoty amerického ľudu veriť všetkému“.[150] Album je výnimočný aj tým, že na ňom účinkuje Steve Vai, ktorý sa so Zappom spojil na turné koncom roka 1980.[151]

V roku 1981 vyšiel aj druhý Zappov dvojalbum, You Are What You Is. Väčšina jeho materiálu bola nahratá v novom Zappovom nahrávacom štúdiu Utility Muffin Research Kitchen (UMRK), ktoré sa nachádza v jeho dome,[152] čím získal pre svoju prácu úplnú tvorivú slobodu.[153] Na albume je jedna komplexná inštrumentálka, „Theme from the 3rd Movement of Sinister Footwear“, ale sústredil sa hlavne na rockové songy so zappovskými pohŕdavými sociálnymi komentármi, satirickou lyrikou, ktorá si berie za svoj cieľ tínedžerov, médiá a náboženské a aj politické pokrytectvo.[154] Skladba „Dumb All Over“ je tirádou o náboženstve. Podobné je to aj pri ďalšej nahrávke, „Heavenly Bank Account“. V nej Zappa útočí na hlásanie evanjelistov ako sú Jerry Falwell a Pat Robertson, ktorí sa snažia v televíziách priamo vplývať na politikov a využívajú náboženstvo aj na získavanie finančných prostriedkov.[155] Piesne ako „Society Pages“ a „I'm a Beautiful Guy“ ukazujú Zappove zdesenie nad Reaganovou érou a jej „obscénnym prenasledovaním bohatstva a šťastia“.[155]

V roku 1981 Zappa vydal tri inštrumentálne albumy: Shut Up 'n Play Yer Guitar, Shut Up 'N Play Yer Guitar Some More a The Return of the Son of Shut Up 'N Play Yer Guitar. Tieto hudobné diela sa spočiatku predávali iba cez zásielkový systém, no neskôr keď sa o ne zvýšil záujem, sa o ich distribúciu postaralo vydavateľstvo CBS.[156] Albumy obsahujú živé nahrávky z rokov 1979 až 1980. Zappa sa na nich predstavuje ako sólový gitarista. Vyzdvihuje jeho improvizačné zručnosti, „ako aj vynikajúce výkony jeho sprievodnej skupiny“.[157] V roku 1988 vyšiel ďalší gitarový album od Franka Zappu, Guitar. Tretí gitarový album, ktorý skompletizoval tesne pred smrťou, vyšiel v roku 2006 pod názvom Trance-Fusion.[158]

„Valley Girl“ a klasické predstavenia

[upraviť | upraviť zdroj]

V máji 1982 Zappa vydal album Ship Arriving Too Late to Save a Drowning Witch, z ktorého pochádza jeho najlepšie predávaný hudobný singel (#32 v rebríčku Billboardu). Bola to pieseň „Valley Girl“. Naspievala ju jeho dcéra, Moon Unit. Nahrávka bola nominovaná aj na cenu Grammy.[133] Satiricky v nej improvizuje text v slangu dievčat zo San Fernando Valley 70. rokov, známy ako „Valleyspeak“.[159]

V roku 1983 vyšli Zappovi dva rozdielne projekty: The Man from Utopia, ktorý je rockovo orientovaným dielom. Album je eklektickou zbierkou s vokálnymi skladbami „Dangerous Kitchen“ a „The Jazz Discharge Party Hats“. V štýle sprechstimme nadväzujú na projekt Tinseltown Rebellion.

Druhý album, London Symphony Orchestra, Vol. I, je Zappovou orchestrálnou kompozíciou, ktorú pod taktovkou Kenta Nagana nahral Londýnsky Symfonický Orchester (LSO). Druhá časť z tohto nahrávania, London Symphony Orchestra, Vol. II, vyšla v roku 1987. Celé dielo bolo nahraté pod prísnym dohľadom Franka Zappu a k úspechu mu čiastočne napomohol aj komerčný úspech singlu „Valley Girl“.[160] Zappa nahrávanie s LSO bral s výhradami.[160] Dirigent Nagano bol naproti tomu s výsledkom práce spokojný. Poznamenal na obranu orchestra, že hudba bola pre ľudí veľmi náročná.[161] V niektorých recenziách sa písalo, že nahrávky boli tým najlepším, čo dovtedy reprezentovalo orchestrálne diela Franka Zappu.[162]

V roku 1984 Nagano znovu spolupracoval so Zappom pri koncertnom vystúpení s hudobným telesom The Berkeley Symphony Orchestra.[163] Okrem veľkého orchestra, ktorý hral jeho hudobné dielo A Zappa Affair boli na divadelnom pódiu aj pohyblivé kulisy a bábky v životnej veľkosti. Napriek pozitívnej odozve kritiky šlo o finančný prepadák, ktorý sa konal len v dvoch premiérach.

Synclavier

[upraviť | upraviť zdroj]

Po zvyšok svojej umeleckej kariéry sa Zappa vyznačoval tým, že väčšina jeho hudobnej tvorby bola ovplyvnená požívaním jedného z prvých digitálnych syntetizátorových hudobných nástrojov. Pod názvom Synclavier System ho koncom 70. rokov 20. storočia vyvíjala americká spoločnosť New England Digital Corporation. Na vzorkovacom systéme Synclavieru si Zappa cenil hlavne schopnosť realizovať jeho komplexné hudobné predstavy.[164] Synclavier sa dal naprogramovať tak, že mohol hrať do úplnej dokonalosti takmer čokoľvek na čo si pomyslel. Dokázal v milisekundovej presnosti imitovať skupinu imaginárnych nástrojov, a to aj v tých najzložitejších sekvenciách.[164] Keďže týmto u neho čiastočne ustúpila potreba využívať reálnych hudobníkov,[165] Zappa nahrával separátne so Synclavierom a s reálnymi hudobníkmi.[164]

V roku 1984 Zappovi vyšli štyri hudobné albumy. S uznávaným a oslavovaným klaviristom a dirigentom, Pierrom Boulezom a jeho orchestrom Ensemble InterContemporain, nahral dielo Boulez Conducts Zappa: The Perfect Stranger. Pri nahrávaní tohto albumu malo využitie Synclavieru premiéru. Zappa nebol s výsledkom orchestrálnej sekcie celkom spokojný, no v záhlaví textu na obale albumu vyjadril Boulezovi rešpekt jeho precíznosti.[166] Zvuky zo Synclavieru boli oproti orchestrálnej hudbe v kontraste. Bolo to preto, lebo tóny v tomto syntetizátore vznikali elektronicky a nie, ako sa používalo neskôr, z nasamplovaných zvukov.

Po nasledujúcom projekte, Them or Us, vydal album Thing-Fish. Thing-Fish bol ambicióznou sadou trojice hudobných nosičov v brodwayskom hudobnom štýle. Pohrával sa s distopickou myšlienkou scenáru „čo keby“ a zhŕňal v ňom dokopy feminizmus, homosexualitu, vznik a šírenie vírusu AIDS a eugenický program, ktorý vedie vláda Spojených štátov.[167] Novo produkované vokálne nahrávky boli na tomto projekte kombinované s predošlými stopami, ktoré vznikli na Synclavieri. Výsledok je príkladom zvukového miešania rôznych nápadov a médií (bricolage).[168]

Ďalší projekt z roku 1984, Francesco Zappa, je Synclavierovou interpretáciou hudobných diel, ktoré v 18. storočí skomponoval hudobný skladateľ Francesco Zappa..[169]

Digitálne médiá a posledné turné

[upraviť | upraviť zdroj]

Niekedy okolo roku 1986 sa Zappa rozhodol vydať reedície svojich vinylových albumov.[170] Osobne pritom dohliadal na remastering všetkých jeho albumov zo 60., 70. a 80. rokov 20. storočia. Výsledné nahrávky vyšli na nových CD nosičoch.[171] Niektoré časti nových verzií skladieb boli fanúšikmi kritizované za to, že stratili na svojej originalite.[172] Takmer dvadsať rokov predtým, ako sa na hudobnom trhu zrealizovala ponuka digitálneho sťahovania hudby, Zappa navrhoval nahradiť predaj pôvodných fonografických nahrávok hudby priamym digitálnym transferom cez telefónnu linku, či káblovú televíziu. Platby sa mali realizovať automaticky cez príslušný softvér.[173] V roku 1989 Zappa svoj nápad označil za „trápny prepadák“.[173]

V roku 1986 vyšiel Zappovi projekt Jazz from Hell, album, ktorý mu ako prvý priniesol Cenu Grammy za najlepší inštrumentálny rockový výkon. S výnimkou jedného gitarového sóla v koncertnej nahrávke, „St. Etienne“, album obsahoval nahrávky, ktoré Zappa vyprodukoval na Synclavieri. Tento projekt bol kompletne inštrumentálnym dielom a aj napriek tomu sa mu od RIAA po dohode s výborom pre rodičovský dohľad nad hudobnou produkciou (PMRC), ušla nálepka s označením, že obsahuje „explicitne nevhodné texty“.[174]

Zappove posledné koncertné rockovo- džezové turné sa konalo v roku 1988. Sprevádzalo ho dvanásť hudobníkov, ktorí hrali viac ako sto viach menej Zappových hudobných kompozícií. Táto zostava sa v náročných podmienkach účinkovania do konca turné úplne rozpadla.[175] Turné je zdokumentované na koncertných albumoch: Broadway the Hard Way (nový hudobný materiál so silným politickým akcentom), The Best Band You Never Heard in Your Life (Zappove štandardné hudobné kusy a eklektická zbierka coververzií od Ravelovho „Bolera“ po „Stairway to Heaven“ od kapely Led Zeppelin). Tretím koncertným albumom bol Make a Jazz Noise Here. Časti z koncertov sa nachádzajú aj v tretej a štvrtej časti kompilácie You Can't Do That on Stage Anymore. Niektoré časti nahrávok z turné vyšli aj v roku 2006 na albume Trance-Fusion.

Zhoršenie zdravotného stavu

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1990 Zappovi znovu diagnostikovali rakovinu prostaty. Táto choroba sa do toho času u neho už desať rokov neprejavila a bola považovaná za nefunkčnú.[176] Od tejto diagnózy sa Zappa venoval modernej orchestrálnej tvorbe a nahrávaniu na Synclavieri. Krátko pred svojou smrťou v roku 1993 vydal svoje najvýznamnejšie diel, ktoré nahral na tomto nástroji, album Civilization Phaze III,[177] za ktorý v roku 1994po svojej smrti dostal cenu Grammy.[178]

V roku 1991 bol Zappa medzi vybranými hudobnými skladateľmi, určenými pre Frankfurtský hudobný festival v roku 1992 (ďalší boli John Cage, Karlheinz Stockhausen a Alexander Knaifel).[179] Zappove kompozície predniesol Nemecký hudobný komorný orchester, Ensemble Modern. Aj napriek chorobe sa Zappa zúčastnil v Los Angeles na skúške nových kompozícií a nových úprav starších titulov.[180] V nasledujúcom roku sa stretol s hudobníkmi aj na koncertoch v Nemecku a Rakúsku.[180]

V roku 1991 bol Zappa hosťom koncertu skupiny Pražský výběr. Bolo to prvýkrát po troch rokoch, kedy zahral na pódiu na gitare. Koncert bol usporiadaný v rámci osláv odchodu sovietskych okupačných vojsk, ktoré boli v krajine od vpádu v auguste roku 1968. Frank Zappa bol fascinovaný tým, že je v štáte, ktorý začínal svoju novú existenciu a ľudí vtedy vyzval, aby „sa snažili udržať svoju krajinu jedinečnú a nemeniť ju na niečo iné“.[181][182]

V septembri roku 1992 koncerty prebiehali podľa plánu, no zo zdravotných dôvodov Zappa účinkoval iba na dvoch, ktoré sa konali vo Frankfurte. Na prvom koncerte dirigoval počas otváracej časti „Overture“ a v záverečnej kompozícii „G-Spot Tornado“. Okrem toho sa zúčastnil v programe „Food Gathering in Post-Industrial America, 1992“ a „Welcome to the United States“. Zvyšok programu dirigoval Peter Rundel. Zappa po svojom vystúpení mal dvadsať- minútovú „Standing ovation“.[183] Pri kompozícii „G-Spot Tornado“ vystúpil kanadský tanečník Louise Lecavalier. Bolo to Zappove posledné profesionálne verejné vystúpenie. Rakovina sa v ňom rozšírila do takého štádia, že pre bolesti nebol schopný ďalej účinkovať.[183] Nahrávky z koncertov vyšli v roku na albume The Yellow Shark. Bol to posledný hudobný nosič, ktorý bol publikovaný počas jeho života. Niektoré posledné Zappove štúdiové nahrávky vyšli po jeho smrti až v roku 1999 albume Everything Is Healing Nicely.

Smrť

[upraviť | upraviť zdroj]

Zappa zomrel po svojom dlhom zápase s rakovinou prostaty dňa 4. decembra 1993. Bolo to len 18 dní pred jeho 53. narodeninami. V posledné dni bola s ním jeho manželka a deti. Nasledujúci deň bol pochovaný. Mal súkromný pohrebný obrad na cintoríne Westwood Village Memorial Park Cemetery v Los Angeles. Jeho hrob je neoznačený.[184][185] Dňa 6. decembra jeho rodina verejne oznámila, že „v sobotu, tesne pred šiestou hodinou ráno, skladateľ Frank Zappa odišiel na svoje posledné turné“.[186]

Zappov hudobný štýl a jeho vývoj

[upraviť | upraviť zdroj]

Hudobné žánre

[upraviť | upraviť zdroj]
Pri vystúpení v roku 1973

Celkovo by sme mohli Zappov hudobný štýl zahrnúť k experimentálnemu rocku,[187] džezu,[187] klasike,[187] avantgardnému[188] a experimentálnemu popu,[189] v jeho hudbe má svoje zastúpenie aj comedy rock,[190] doo-wop,[4][191] jazz fusion,[2] ale aj progresívny rock,[2] elektronická hudba,[192] proto-progresívna hudba,[193] avantgardný džez,[2] a psychedelický rock.[2] Vo všeobecnosti sa nedá povedať, že by prechádzal ohraničenými obdobiami, kedy sa venoval iba jedinému žánru. Často sa stávalo, že ich navzájom spájal, alebo sa znovu vracal k niektorému z tých, ktorým sa venoval predtým. V roku 1986, potom ako vydal album Jazz from Hell, sa posunul k tomu, že počas niekoľkých posledných rokov života dával vyšší dôraz na produkciu, ktorá mala základ v živej orchestrálnej hudbe.

Hudobné vplyvy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zappa vyrastal pod vplyvom avantgardnej hudby, akú komponoval Varèse, Igor Stravinskij, či Anton Webern. Ovplyvnili ho aj bluesoví umelci 50. rokov 20. storočia, napríklad Guitar Slim, Johnny Guitar Watson a B.B. King,[194] R&B a doo-wopové lokálne skupiny, či členovia mexickej subkultúry pachuco, ale aj vplyvy moderného džezu. Žil v etnicky rôznorodom prostredí širšieho okolia Los Angeles, kde bola značná diverzita sociálnych a kultúrnych vplyvov. Tieto podnety boli rozhodujúcimi pre to, že sa etabloval ako undergroundový hudobník, ale aj ako výrazný kritik mainstreamového sociálneho, politického a hudobného vývoja. Často parodoval hudobné výstrelky, ktoré prinášala psychedélia, rockové opery a disco.[24][195] V neskorších diela Franka Zappu badať aj silný vplyv televízie. Bolo to zjavné hlavne v rôznych citácií, ktoré pochádzali z tém šou, či z reklamných džinglov.[196]

Project/Object

[upraviť | upraviť zdroj]

Zappove albumy vo väčšine obsahujú na seba nadväzujúce nahrávky.[197] Jeho celkové dielo je zjednotené koncepčnou kontinuitou, ktorú nazval „Project/Object“. Charakterizuje ju množstvo hudobných fráz, myšlienok a špecifických znakov, ktoré sa znovu a znovu objavujú v jeho albumoch.[2] Nazýval ich aj konceptuálnou kontinuitou. Myslel tým to, že každý jeho projekt, či album je v podstate časťou jedného veľkého tvorivého celku. Všetko bolo prepojené a hudobné témy, či texty sa v rôznych formách premietali v neskorších albumoch. Znaky koncepčnej kontinuity sa nachádzajú v celej Zappovej tvorivej práci.[196][198]

Technika

[upraviť | upraviť zdroj]

Hra na gitaru

[upraviť | upraviť zdroj]

Zappa je široko uznávaný ako jeden z najvýznamnejších sólových gitaristov. V roku 1983 v jednom z vydaní časopisu Guitar World novinár Jon Swenson poznamenal, že napriek tomu, že Zappa je je jedným z najlepších gitaristov svojej doby, nie je k tomu primerane doceňovaný.[199] Jeho svojrázny štýl sa postupne vyvíjal až kým nedospel v začiatkoch 80. rokov. V tomto čase už na svojich koncertoch hrával rozsiahle improvizované sóla. V novembri roku 2016 článok viacerých autorov v časopise Guitar Player prirovnával jeho rozsiahle gitarové sóla ku symfóniám. V nich vo viacerých variáciách predstavil ústredné melodické témy. Zappov bol štýl bol opisovaný ako široká variabilita škál, módov, ktoré oživili neobvyklé rytmické kombinácie. Jeho ľavá ruka dokázala hrať hladké legáto, pričom jeho pravá ruka brnkala v jednom z najrýchlejších temp, aké produkovali gitaristi v tomto období.[200] Podľa spisovateľa Kaspera Slootsa, Zappove gitarové sóla neboli primárne určené na jeho technickú prezentáciu (Zappa ani o sebe netvrdil, že je veľkým gitarovým virtuózom), ale preto lebo mu robilo potešenie pokúsiť sa zostaviť hudobnú kompozíciu priamo pred publikom bez toho, aby vedel, aký s ňou dosiahne výsledok.[201]

Mixovanie zvukových stôp

[upraviť | upraviť zdroj]

Počas svojho pôsobenia v New Yorku Zappa vo veľkej miere využíval zvukové inžinierstvo ako spôsob kompozície hudobných diel.[198] Jedným z primárnych príkladov tohto snaženia je dvojalbum Uncle Meat (1969).[202] Na ňom je skladba „King Kong“ editovaná z rôznych štúdiových a koncertných nahrávok. Zappa pravidelne nahrával svoje koncerty a výňatky z týchto nahrávok mixoval s tým, čo produkoval v štúdiu.[152] Neskôr sa venoval kombináciám rôznych kompozícií do nových celkov bez ohľadu na tempo alebo takt pôvodných zdrojov. Tento proces nazval „xenochróniou“ (čudnou synchronizáciou).[203] Pojem pochádzal z gréckych slov: „xeno“ (cudzí alebo podivný) a „chronos“ (čas).[152]

Osobný život

[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi rokmi 1960 až 1963 bol Frank Zappa ženatý s J. "Kay" Shermanovou. V roku 1967 sa oženil s Adelaide Gail Sloatmanovou.[204][205] S druhou manželkou mali štyri deti: Moon (herečka a spisovateľka), Dweezila (rockový gitarista a príležitostný herec), Ahmeta (hudobník, producent a spisovateľ) a Divu (herečka).[206]

Vdova po Zappovi, Gail po jeho smrti založila organizáciu Zappa Family Trust, ktorá v súčasnosti vlastní veľký hudobný a iný kreatívny materiál: počas svojho života Zappa vydal viac, ako 60 hudobných albumov a po jeho smrti vyšlo ďalších 40. Len tento hudobný majetok je odhadovaný na niekoľko miliónov dolárov.[207] Po smrti Gail v roku 2015, dve mladšie deti, Ahmet a Diva, po rodičoch zdedili po 30% a starší, Moon a Dweezil, po 20% majetku združenia.[208]

Viera a politické názory

[upraviť | upraviť zdroj]

Postoj k drogám

[upraviť | upraviť zdroj]

Zappa sa priznal, že asi desťkrat v živote skúsi fajčiť marihuanu. Okrem bolesti v krku a ospalosti na sebe nezbadal nijaký ďalší, tobôž nie priaznivý, účinok. Okrem marihuany Frank Zappa neskúšal LSD, kokaín, či iné drogy.[209] Podľa jeho názoru „drogy nie sú problém, pokiaľ vám človek, ktorý ich užíva niečo nespraví, ako v prípade pilota leteckej spoločnosti, ktorý havaroval, preto lebo bol pod ich vplyvom.“[210] Zappa bol po väčšinu svojho života silný fajčiar a mal veľké výhrady voči protifajčiarským kampaniam.[211]

Aj keď Zappa neužíval drogy, kritizoval boj proti ich užívaniu. Tento zápas prirovnával k efektu prohibície, ktorú v rokoch 1914-1933 postupne zaviedli v USA. Podľa neho dekriminalizáciou a reguláciou predaja drôg mohlo získať Ministerstvo financií Spojených štátov amerických značný profit. [212] Z filozofického hľadiska Zappa zastával názor, „že ľudia sú zodpovední sami za seba a ľudia majú právo rozhodovať o svojich osudoch. Takisto veril, že v demokracii vláda existuje, preto lebo občania jej dávajú „dočasnú licenciu na existenciu“ - výmenou za sľub, že sa bude voči nim dodržiavať svoje sľuby. V demokracii občan vlastní vládu, nie vláda občana“.[213]

Postoj k vládam a náboženstvu

[upraviť | upraviť zdroj]
Zappa s Václavom Havlom, 1990

V interview v roku 1991 Zappa poznamenal, že je stotožnený s demokratickými postojmi, no dodal, že nebude dlho trvať a tento svoj názor poprie. Opisoval svoje politické postoje skôr ako konzervatívne.[214] Bol zástancom obmedzenia vplyvu vlády a zníženia daní. Bol za existenciu národnej obrany Spojených štátov, sociálneho zabezpečenia, či iných federálnych programov, no len pre tých príjemcov, ktorí sú ochotní si za ne priplatiť.[213] Zappa bol za kapitalizmus, slobodné podnikanie a chcel aby hudobníci mali viac zo svojho biznisu, ako len príjmy z honorárov.[215] Bol antikomunista a tento politický systém, ktorý bol proti súkromnému vlastníctvu, považoval za chybný.[213] Dokonca uvažoval aj o tom, že by mohol ako nezávislý kandidovať na post prezidenta Spojených štátov.[216][217]

Zappu často charakterizovali ako ateistu.[218][219][220] Svojich rodičov označoval za silne veriacich ľudí, ktorí ho, aj napriek jeho odporu, nútili navštevovať katolícku školu. Cítil znechutenie voči organizovanému náboženstvu (najmä kresťanstvu), pretože veril, že podporuje nevedomosť a je proti intelektuálnym postojom. [221] Na rodnom liste svojho syna Dweezila, Frank zapísal ako vieru otca údaj „hudobník“.[222] V niektorých z jeho piesní, na koncertoch, v interview, a na verejných debatách z 80. rokov kritizuje a robí si posmešky z Republikánov a z ich politiky. Bolo odporcom prezidenta Ronalda Reagana, strategickej obrannej iniciatívy (SDI), fenoméne televangelizmu a podpory republikánov ku kresťanským právam a varoval, že vláda Spojených štátov je v nebezpečnej snahe stať sa „fašistickou teokraciou“.[223][224]

Začiatkom 90. rokov Zappa na pozvanie prezidenta Václava Havla navštívil Česko-Slovensko. Václav Havel mu pri tejto príležitosti udelil titul „Osobitného veľvyslanca na Západe v oblasti obchodu, kultúry a cestovného ruchu“.[225] Havel bol celoživotným fanúšikom Franka Zappu, ktorý mal veľký vplyv pre avntgardnú a undergroundovú umeleckú scénu strednej Európy 70. rokov 20. storočia. Napríklad aj jedna česká kapela, ktorej členova boli uväznení v roku 1976 si dala meno podľa Zappovej skladby „Plastic People“ (z r. 1968)[226] Pod tlakom ministra zahraničných vecí Jamesa Bakera bolo Havlov titul pre Franka Zappu zrušený.[227] Havel mu preto udelil neoficiálny titul kultúrneho atašé.[228] Zappa mal potom v pláne vybudovať medzinárodný poradenský podnik, ktorý mal zjednodušiť obchod medzi bývalým východným blokom a západnými podnikmi.[176]

Názory voči cenzúre

[upraviť | upraviť zdroj]

Zappa vyjadril svoje názory na cenzúru v roku 1986, v televíznej diskusnej sérii CNN, Crossfire TV, kde reagovali na otázky komentátora novín Washington Times, Johna Loftona.[224] Dňa 19. septembra 1985 vypovedal pred Senátom Spojených štátov a jeho Výborom pre obchod, technológiu a dopravu o výhradách voči Centru rodičov pre hudobné zdroje (PMRC). Spoluzakladateľkou tejto inštitúcie bola Tipper Goreová, manželka vtedajšieho senátora Ala Gorea. Členmi PMRC boli viaceré manželky politikov, medzi nimi aj päť manželiek členov výboru. Inštitúcia si dala za cieľ zameriavať sa proti nahrávkam, ktorých texty majú sexistický, či satanický odkaz.[229] Zappa ich aktivity vnímal ako smerovanie k cenzúre[230] a nazval ich návrhy na dobrovoľné označovanie záznamov s explicitným obsahom „vydieraním“ hudobného priemyslu.[231]

Návrh PMRC je nepredstaviteľnou zbierkou nezmyslov, ktorá neposkytuje žiadne skutočné prínosy pre deti, porušuje občianske slobody ľudí, ktorí nie sú deťmi, a je predpoklad, že vďaka nim roky budeme mať zaneprázdnené súdy, zaoberajúcimi sa vynútenými interpretačnými problémami, ktoré vychádzajú z návrhu. Podľa môjho názoru sa v zákone rozhoduje o otázkach prvého plánu a uprednostňuje sa najmenej reštriktívna alternatíva. V tomto kontexte sú požiadavky PMRC ekvivalentom liečby lupín stíňaním hlavy... Vytvorenie hodnotiaceho systému, dobrovoľného alebo iného, otvára dvere nekonečnému sprievodu morálnych programov kontroly kvality založených na tom, čo ohrozuje kresťanstvo. Čo ak ďalšia partia manželiek vo Washingtone zažiada veľké žlté „J“ na všetok materiál napísaný alebo vykonaný Židmi, aby zachránil bezmocné deti pred vystavením skrytej sionistickej doktríny?

Výňatky zo Zappovej výpovede na tému PMRC môžeme počuť v skladbe „Porn Wars“, ktorá sa nachádza na albume Frank Zappa Meets the Mothers of Prevention (1985). Všetky nahrávky vyšli v roku 2010 pod názvom Congress Shall Make No Law.... Zappa komunikuje so senátormi: Fritzom Hollingsom, Sladeom Gortonom a Alom Goreom.[232]

Odkaz po Frankovi Zappovi

[upraviť | upraviť zdroj]

Ocenenia a pocty

[upraviť | upraviť zdroj]

Frank Zappa si získaval už počas svojho života a aj po smrti veľký rešpekt zo strany hudobnej kritiky. V roku 2004 v publikácii The Rolling Stone Album Guide editori o ňom poznamenali, že „Frank Zappa sa zahrával prakticky so všetkými druhmi hudby, a či už bol v polohe satirického rockera, jazz-rockového fusionistu, gitarového virtuóza, kúzlil s elektronickou hudbou, alebo sa z neho stal orchestrálny inovátor, jeho výstredný génius zostal nepopierateľný“.[233] Aj keď sa jeho tvorba inšpirovala mnohými rôznymi žánrami, Zappova tvorba je vnímaná vo forme súvislého osobného výrazu.

Frank Zappa v roku 1977

V roku 1971 životopisec, David Walley, poznamenal, že celá štruktúra hudby Franka Zappu je jednotná, nemá časové ohraničenia a spolu tvorí kompaktný celok.[234] Keď v roku 2004 Barry Miles komentoval Zappovu hudbu, politický postoj, či filozofiu, skonštatoval, že všetky tieto aspekty boli časťami Zappovej konceptuálnej kontinuity.[235]

Spomedzi tých, ktorí prispeli k tejto téme, bol aj skladateľ a muzikológ Nicolas Slonimsky, ktorý v tridsiatych rokoch uskutočnil premiérové predstavenia diel Ivesa a Varèseho.[236] V 80-tych rokoch sa stal Zappovým priateľom. Povedal o ňom: Obdivujem všetko, čo robí Frank, pretože prakticky vytvoril nové hudobné tisícročie. Robí krásnu prácu... mám šťastie, že som žil a videl som vznik tohto úplne nového typu hudby.[237]

Dirigent Kent Nagano k tejto istej téme dodal, že „Franka považuje za génia, že toto slovo nepoužíva často. V prípade Zappu sa mu ale nezdá dostatočne výstižné. Podľa neho má Frank Zappa extrémne vysokú úroveň hudobnej gramotnosti, no nie je si istý, či si to aj verejnosť uvedomuje.“[238] Pierre Boulez povedal v článku v časopise Musician o Zappovi, že bol mimoriadnou postavou, pretože bol súčasťou sveta rockovej aj klasickej hudby a že jeho tvorba v obidvoch žánroch je stále životaschopná.[239]

V roku 1994 bol Zappa hudobnými kritikmi v časopise Down Beat uvedený do ich sieni slávy.[240] Do Rock and rollovej siene slávy bol Frank Zappa uvedený v roku 1995. Okrem iného u neho bolo počas uvedenia vyzdvihnuté, že bol najplodnejším skladateľom svojho veku a s ľahkosťou preklenul žánre: rock, džez, klasickú, avantgardnú hudbu s alternatívnymi prístupmi.[241] V roku 1997 Zappovi udelili Cenu Grammy za celoživotný prínos.[242] V roku 2000 dal Zappu televízny kanál VH1 na 36. priečku zoznamu Stovky najlepších hardrockových hudobníkov.

V roku 2005 americká Národná kancelária na uchovávanie záznamov uložila v Národnom registri nahrávok projekt We're Only in It for the Money. Označila ho za invenčný a ikonoklastický album, ktorý predstavuje jedinečný politický postoj, a to ako antikonzervatívny, ako aj antikontrakultúrny. Je výstižnou satirou na vtedy prebiehajúce hnutie hippies a na to ako na toto hnutie Amerika zareagovala.[243] V tom istom roku Franka Zappu umiestnil časopis Rolling Stone na 71. miesto svojho zoznamu 100 najväčších umelcov všetkých čias.[244] V roku 2011 Zappu tento istý časopis dal na 22. miesto zoznamu Stovky najlepších gitaristov všetkých čias.[245] V mestskej časti sicílskeho Palerma, Partinicu, je ulica, kde žil Zappov otec. Pôvodne mala názov Via Zammatà, no neskôr bol premenovaná na Via Frank Zappa.[246] V roku 2015 Zappov syn Dweezil vydal album, ktorý nazval Via Zammata'.[247][248]

Umelci, ktorých Frank Zappa ovplyvnil

[upraviť | upraviť zdroj]

Frank Zappa ovplyvnil viacero hudobníkov, ktorí pôsobili v rozličných hudobných žánroch. Z rockových umelcov ho za svoj vzor považuje napríklad Alice Cooper,[249] Larry LaLonde z kapely Primus,[250] či Fee Waybill z kapely The Tubes.[251] Z tých, ktorí hrali progresívny, alternatívny a experimentálny rock Zappovu tvorbu za svoju inšpiráciu označili napríklad Can,[252] Pere Ubu,[253] Henry Cow,[254] Trey Anastasio z kapely Phish,[244] Jeff Buckley,[255] Faust,[256] John Frusciante,[257] Steven Wilson,[258] a The Aristocrats.[259]

Paul McCartney označil album Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band ako odpoveď, či verziu skupiny The Beatles k Zappovmu albumu Freak Out!.[260] Frank Zappa ovplyvnil aj Jimiho Hendrixa,[261] či hradrockových a heavy metalových hudobníkov ako sú Black Sabbath,[262] Simon Phillips,[263] Mike Portnoy,[264] Warren DeMartini,[265] Steve Vai,[266] Strapping Young Lad,[267] System of a Down,[268] či Clawfinger[269]

Na scéne interpretácie klasickej hudby Zappu za svoju inšpiráciu považujú napríklad: Tomas Ulrich,[270] či hudobné formácie Meridian Arts Ensemble,[271] Ensemble Ambrosius[272] a Fireworks Ensemble.[273] V džezovom žánri Franka Zappu za svoj vzor považuje Bill Frisell,[274] ale aj John Zorn[275], no k svojim vzorom Zappu priraďuje aj funková legenda George Clinton.[276]

Z experimentálne zameraných umelcov Frank Zappa ovplyvnil napríklad aj Briana Ena,[277] klaviristu hrajúceho v žánri new age, Georgea Winstona,[278] skladateľa elektronickej hudby, Boba Glucka,[279] experimentálneho umelca a parodistu, "Weirda Al" Yankovica,[280] priekopníčku industriálnej hudby, Genesis P-Orridge,[281] a umelca, ktorý je zameraný na tvorbu noise music, Masamiho Akitu, známeho pod umeleckým menom Merzbow.[282]

Ne Česko-Slovenskej hudobnej scéne ovplyvnil Frank Zappa napríklad aj Pražský výběr, či undergroundové hudobné telesá ako The Plastic People of the Universe, The Primitives Group, coververziu jeho skladby, „Harder Than Your Husband“ („Lepší než tvůj manžel“), naspieval Pavel Bobek, zo slovenských umelcov sú to Andrej Šeban a Marek Brezovský.

Odkazy v umení a vo vede

[upraviť | upraviť zdroj]
Frank Zappa od autora, Vaclava Cesaka v Bad Doberan, Nemecko

Zappa bol inšpiráciou nielen pre umelcov. Už v začiatkoch jeho kariéry, v roku 1967 paleontológ, Leo P. Plas, Jr., v Nevade objavil vyhynutého mäkkýša a dal mu meno Amaurotoma zappa.[283]

V 80. rokoch biológ, Ed Murdy, nazval jeden z rodov býčkovitých rýb z Novej Guiney Zappa, s druhom Zappa confluentus.[284] Biológ Ferdinando Boero pomenoval jeden z druhov kalifornskej medúzy Phialella zappai (1987). Poznamenal, že „mal potešenie pomenovať tento druh po modernom hudobnom skladateľovi“.[285] Belgickí biológovia Bosmans a Bosselaers začiatkom 80. rokov objavili v Kamerune pavúka, ktorého v roku 1994 pomenovali Pachygnatha zappa. Bolo to preto, lebo „im ventrálna strana brucha samice tohto druhu výrazne pripomínala legendárne fúzy Franka Zappu.“[286]

Traja biológovia z Marylandu gén baktérie Proteus mirabilis (spôsobuje infekcie močových ciest) pomenovali zapA. Vo svojom vedeckom článku neskôr „obzvlášť poďakovali Frankovi Zappovi za inšpiráciu a pomoc s genetickou nomenklatúrou“.[287] Opakujúce sa oblasti genómu ľudského nádorového vírusu KSHV v roku 1996 pomenovali jeho objavitelia Moore a Chang na frnk, vnct a zppa. Tiež sekvencia 143 bázových opakovaní, ktorá sa vyskytla na dvoch pozíciách, bola pomenovaná na waka/jwka.[288]

Koncom 90. rokov americkí paleontológovia Marc Salak a Halard L. Lescinsky objavili fosílie živočíchov a nazvali ich Spygori zappania. Chceli Zappovi dať poctu tým poukázať na to, že „aj v ich práci existovala s ním určitá paralela, kedy najstarší paleontológovia spochybňovali konvenčné a tradičné presvedčenia, v prípadoch keď nemali korene v logike a rozumnom uvažovaní.“[289]

V roku 1994 lobbisti povzbudzovaní psychiatrom Johnom Sciallim vynaložili svoje úsilie na to, aby stredisko Minor Planet Center v Medzinárodnej astronomickej únii pomenovalo jeden asteroid: 3834 Zappafrank.[290] V roku 1980 tento asteroid objavil Česko-Slovenský astronóm Ladislav Brožek. Citácia pri pomenovaní hovorí „Zappa bol eklektický samouk, umelec a skladateľ ... Pred rokom 1989 bol v Česko-Slovensku považovaný za symbol demokracie a slobody mnohých ľudí.“ [291]

V roku 1995 odhalili vo Vilniuse, hlavnom meste Litvy, bustu Franka Zappu. Jej autorom je sochár Konstantinas Bogdanas.[225] V roku 2010 bola v rodisku Franka Zappu, americkom meste Baltimore, pri príležitosti dvadsiateho piateho výročia Zappovej výpovede pred americkým senátom, odhalená replika tejto sochy.[292][293]

V roku 2002 bola v nemeckom meste Bad Doberan, kde sa od roku 1990 koná hudobný festival Zappanale, odhalená ďalšia busta Franka Zappu.[294] Z iniciatívy hudobnej komunity ORWOhaus bola v roku 2007 v berlínskej mestskej lokalite v štvrti Marzahn pomenovaná ulica na „Frank-Zappa-Straße“.[295] V roku 2007 aj starostka Baltimore, Sheila Dixonová, vyhlásila 9. august za „Deň Franka Zappu“.[296]

Diskografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Počas svojho života Zappa vydal 62 albumov. Od roku 1994, cez Zappa Family Trust vyšlo 48 albumov. Spolu je to teda 110 albumov. V priebehu svojej kariéry, Zappa predal viac ako 2,3 milióna nosičov. V súčasnosti je distribútorom Zappových nahrávok spoločnosť Universal Music Enterprises.[297]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Frank Zappa na anglickej Wikipédii.
  1. ↑ Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, p. 15.
  2. ↑ a b c d e f g Where to dive into Frank Zappa's weird, unwieldy discography [online]. August 9, 2012. Dostupné online.
  3. ↑ The Day Frank Zappa Died [online]. December 4, 2015. Dostupné online.
  4. ↑ a b Gail Zappa: Frank Zappa's wife, muse and manager who ferociously protected his musical legacy. The Independent, October 12, 2015. Dostupné online.
  5. ↑ Frank Zappa je uvedený ako autor citátu, „Sekni sa školou, inak ti tvoj mozog vyžerie priemerný vzdelávací systém. Zabudni na maturitné vysvedčenie a ak máš odvahu, bež do knižnice a vzdelávaj sa sám. Niektorí z vás sú ako roztlieskavačky alebo umelí roboti, ktorým hovoria čo majú čítať.“ text na obale albumu Freak Out (1965)
  6. ↑ a b The New Rolling Stone Encyclopedia of Rock & Roll, 1993.
  7. ↑ Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book. p. 6.
  8. ↑ ZAPPA, Frank; OCCHIOGROSSO, Peter. Real Frank Zappa Book. [s.l.] : Simon and Schuster, 1989. ISBN 978-0-671-70572-5. S. 15.
  9. ↑ a b Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, pp. 20–23.
  10. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, pp. 8–9.
  11. ↑ a b Miles, 2004, Frank Zappa, p. 10.
  12. ↑ Nasopharyngeal Radium Irradiation (NRI) and Cancer [online]. January 2003, [cit. 2017-04-03]. Dostupné online. Archivované 2015-04-11 z originálu.
  13. ↑ Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, p. 22.
  14. ↑ SLAVEN, Neil. Electric Don Quixote: The Definitive Story of Frank Zappa. 2nd. vyd. [s.l.] : Music Sales Group, 2003. Dostupné online. ISBN 0-7119-9436-6. S. 46.
  15. ↑ MENDOZA, Bart. Counter Culture Coincidence [online]. November 11, 2005, [cit. 2010-09-11]. S. 4. Dostupné online.
  16. ↑ a b Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, p. 29.
  17. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 22.
  18. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 36.
  19. ↑ a b ZAPPA, Frank. Edgard Varese: The Idol of My Youth. Stereo Review, June 1971, s. 61–62.
  20. ↑ a b Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, pp. 30–33.
  21. ↑ ZAPPA, Frank. Lyrics of Village Of The Sun [online]. December 1973, [cit. 2016-10-20]. Dostupné online.
  22. ↑ DINEEN, Murray. Friendly Remainders: Essays in Music Criticism after Adorno. [s.l.] : McGill-Queen's Press, 2011. Dostupné online. ISBN 978-0-7735-8576-8. S. 122. Extract of page 122
  23. ↑ Slaven, 2003, Electric Don Quixote, pp. 29–30.
  24. ↑ a b Watson, 1996, Frank Zappa: The Negative Dialectics of Poodle Play, p. 13.
  25. ↑ MILES, Barry. Frank Zappa. [s.l.] : Atlantic Books Ltd, 2014. Dostupné online. ISBN 978-1-78239-678-9. S. 266. Extract of page 266
  26. ↑ WATSON, Ben; LESLIE, Esther. Academy Zappa: Proceedings of the First International Conference of Esemplastic Zappology (ICE-Z). illusdtrated. vyd. [s.l.] : SAF Publishing Ltd, 2005. Dostupné online. ISBN 978-0-946719-79-2. S. 223. Extract of page 223
  27. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 40.
  28. ↑ Walley, 1980, No Commercial Potential, p. 23.
  29. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 48.
  30. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 345.
  31. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 58.
  32. ↑ Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, p. 40.
  33. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 59.
  34. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 63.
  35. ↑ Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, p. 42.
  36. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 74.
  37. ↑ Slaven, 1996, Electric Don Quixote, pp. 35–36.
  38. ↑ Watson, 1996, Frank Zappa: The Negative Dialectics of Poodle Play, p. 27.
  39. ↑ Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, p. 43.
  40. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, pp. 80–81.
  41. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa. pp. 82–83.
  42. ↑ Watson, 1996, Frank Zappa: The Negative Dialectics of Poodle Play, p. 26.
  43. ↑ a b Miles, 2004, Frank Zappa, p. 85.
  44. ↑ HARP, Ted. Vice Squad Raids Local Film Studio. The Daily Report (Ontario, California), March 1965.
  45. ↑ Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, p. 57.
  46. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, pp. 86–87.
  47. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. XV.
  48. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 87.
  49. ↑ Slaven, 1996, Electric Don Quixote, p. 40.
  50. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, pp. 90–91.
  51. ↑ a b Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, pp. 65–66.
  52. ↑ Slaven, 2003, Electric Don Quixote, p. 42.
  53. ↑ Walley, 1980, No Commercial Potential, p. 58.
  54. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 103.
  55. ↑ Interview with Frank Zappa. UMRK, Los Angeles, CA: BBC [TV Show], March 1993.
  56. ↑ Lowe, 2006, The Words and Music of Frank Zappa, p. 25.
  57. ↑ Walley, 1980, No Commercial Potential, pp. 60–61.
  58. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 115.
  59. ↑ a b Miles, 2004, Frank Zappa, p. 112.
  60. ↑ Watson, 2005, Frank Zappa. The Complete Guide to His Music, pp. 10–11.
  61. ↑ a b Miles, 2004, Frank Zappa, p. 123.
  62. ↑ "How We Made It Sound That Way", interview on WDET Detroit, November 13, 1967 (excerpt included as part of the MOFO album, 2006)
  63. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 122.
  64. ↑ Lowe, 2006, The Words and Music of Frank Zappa, p. 5.
  65. ↑ Lowe, 2006, The Words and Music of Frank Zappa, pp. 38–43.
  66. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, pp. 135–138.
  67. ↑ a b Miles, 2004, Frank Zappa, pp. 140–141.
  68. ↑ Lowe, 2006, The Words and Music of Frank Zappa, p. 56.
  69. ↑ Walley, 1980, No Commercial Potential, p. 86.
  70. ↑ COUTURE, François. Lumpy Gravy. Review [online]. [Cit. 2008-01-02]. Dostupné online. Lowe, 2006, The Words and Music of Frank Zappa, p. 56.
  71. ↑ DOLAN, Casey. The Resurrection of Frank Zappa's Soul [online]. Village Voice Media, December 8, 2008, [cit. 2009-02-02]. Dostupné online.
  72. ↑ James, 2000, Necessity Is ..., pp. 62–69.
  73. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 147.
  74. ↑ Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, p. 94.
  75. ↑ HUEY, Steve. We're Only in It for the Money. Review [online]. [Cit. 2008-01-02]. Dostupné online.
  76. ↑ Watson, 2005, Frank Zappa. The Complete Guide to His Music, p. 15. Walley, 1980, No Commercial Potential, p. 90.
  77. ↑ Cox and Warner, 2004, Audio Culture: Readings in Modern Music, p. 148.
  78. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 151.
  79. ↑ Watson, 1996, Frank Zappa: The Negative Dialectics of Poodle Play, p. 88.
  80. ↑ Lowe, 2006, The Words and Music of Frank Zappa, p. 58.
  81. ↑ a b Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, p. 88.
  82. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, pp. 173–75.
  83. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, pp. 158–159.
  84. ↑ September – October 1968: The 2nd European tour, zappateers.com
  85. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 178.
  86. ↑ a b Walley, 1980, No Commercial Potential, p. 116.
  87. ↑ Slaven, 2003, Electric Don Quixote, pp. 119–20.
  88. ↑ a b Miles, 2004, Frank Zappa, pp. 185–187.
  89. ↑ Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, p. 107.
  90. ↑ Slaven, 2003, Electric Don Quixote, p. 120.
  91. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 116.
  92. ↑ HUEY, Steve. Hot Rats. Review [online]. [Cit. 2008-01-02]. Dostupné online.
  93. ↑ a b Miles, 2004, Frank Zappa, p. 194.
  94. ↑ a b Lowe, 2006, The Words and Music of Frank Zappa, p. 74.
  95. ↑ a b Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, p. 109.
  96. ↑ Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, pp. 142–156.
  97. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 201.
  98. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 205.
  99. ↑ a b Watson, 1996, Frank Zappa: The Negative Dialectics of Poodle Play, p. 183.
  100. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 207.
  101. ↑ Starks, 1982, Cocaine Fiends and Reefer Madness, p. 153.
  102. ↑ Lowe, 2006, The Words and Music of Frank Zappa, p. 94.
  103. ↑ Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, pp. 119–137.
  104. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, pp. 203–204.
  105. ↑ a b c Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, pp. 112–115.
  106. ↑ Lowe, 2006, The Words and Music of Frank Zappa, p. 101.
  107. ↑ a b Miles, 2004, Frank Zappa, pp. 225–226.
  108. ↑ Official recordings of these bands did not emerge until more than 30 years later on Wazoo (2007) and Imaginary Diseases (2006), respectively.
  109. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 231.
  110. ↑ Frank Zappa > Charts and Awards > Billboard Albums [online]. [Cit. 2008-01-03]. Dostupné online.
  111. ↑ HUEY, Steve. Apostrophe ('). Review [online]. [Cit. 2008-01-03]. Dostupné online.
  112. ↑ a b Lowe, 2006, The Words and Music of Frank Zappa, pp. 114–122.
  113. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 248.
  114. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 372.
  115. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 250.
  116. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 253; pp. 258–259.
  117. ↑ Lowe, 2006, The Words and Music of Frank Zappa, p. 131.
  118. ↑ a b Miles, 2004, Frank Zappa, p. 261.
  119. ↑ Slaven, 2003, Electric Don Quixote, p. 248.
  120. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 267.
  121. ↑ a b , Watson, 2005, Frank Zappa. The Complete Guide to His Music, p. 49
  122. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 262.
  123. ↑ Zappa, Frank, 1978, Zappa in New York, Liner Notes.
  124. ↑ a b Lowe, 2006, The Words and Music of Frank Zappa, p. 132.
  125. ↑ CLEMENT, Brett. Little dots: A study of the melodies of the guitarist/composer Frank Zappa (PDF) [online]. The Florida State University, School of Music, 2004, [cit. 2007-12-29]. S. 25–48. Dostupné online. Archivované 2009-03-04 z originálu.
  126. ↑ HEMMINGS, Richard. Ever wonder why your daughter looked so sad? Non-danceable beats: getting to grips with rhythmical unpredictability in Project/Object [online]. richardhemmings.co.uk, 2006, [cit. 2016-10-03]. Dostupné online. Archivované 2008-10-12 z originálu.
  127. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, Lowe, 2006, The Words and Music of Frank Zappa, pp. 134, 261–62
  128. ↑ a b Miles, 2004, Frank Zappa, p. 234.
  129. ↑ Lowe, 2006, The Words and Music of Frank Zappa, p. 138.
  130. ↑ a b c Lowe, 2006, The Words and Music of Frank Zappa, p. 140.
  131. ↑ GROENING, Matt; MENN, Don. Zappa! Guitar Player Presents. San Francisco, CA : Miller Freeman, 1992. S. 61.
  132. ↑ Both albums made it onto the Billboard top 30. Frank Zappa> Charts & Awards> Billboard Albums [online]. [Cit. 2008-01-06]. Dostupné online.
  133. ↑ a b Frank Zappa> Charts & Awards> Billboard Singles [online]. [Cit. 2008-01-06]. Dostupné online.
  134. ↑ PETERSON, Chris. He's Only 38 and He Knows How to Nasty. Relix Magazine, November 1979.
  135. ↑ Watson, 1996, Frank Zappa: The Negative Dialectics of Poodle Play, p. 351.
  136. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 277.
  137. ↑ Watson, 2005, Frank Zappa. The Complete Guide to His Music, p. 59.
  138. ↑ Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, p. 180.
  139. ↑ The other signature pieces are "Zoot Allures" and "Black Napkins" from Zoot Allures. See ZAPPA, Dweezil. Greetings music lovers, Dweezil here. [s.l.] : Liner Notes, Frank Zappa Plays the Music of Frank Zappa: A Memorial Tribute, 1996.
  140. ↑ Watson, 2005, Frank Zappa. The Complete Guide to His Music, p. 61.
  141. ↑ Baby Snakes, 2003, DVD cover, Eagle Vision.
  142. ↑ a b Miles, 2004, Frank Zappa, p. 282.
  143. ↑ SOHMER, Adam. Baby Snakes – DVD [online]. Big Picture Big Sound, June 8, 2005, [cit. 2008-01-07]. Dostupné online.
  144. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 343.
  145. ↑ ELISCU, Jenny. Homer and Me. Rolling Stone, November 8, 2002.
  146. ↑ The New York Times Guide to the Arts of the 20th Century. Ed. Bruckner, D.J.R.. [s.l.] : Books.google.com, 2002. Dostupné online. ISBN 978-1-57958-290-6. S. 3054.
  147. ↑ Frank Zappa – I Don't Wanna Get Drafted! (Vinyl) at [online]. discogs, [cit. 2012-04-30]. Dostupné online.
  148. ↑ a b Lowe, 2006, The Words and Music of Frank Zappa, p. 161.
  149. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 284.
  150. ↑ Lowe, 2006, The Words and Music of Frank Zappa, p. 165.
  151. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 283.
  152. ↑ a b c MICHIE, Chris. We are The Mothers ... and This Is What We Sound Like! [online]. MixOnline.com, January 2003, [cit. 2008-01-04]. Dostupné online. Archivované 2008-03-08 z originálu.
  153. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 269.
  154. ↑ HUEY, Steve. You Are What You Is. Review [online]. [Cit. 2008-01-07]. Dostupné online.
  155. ↑ a b Lowe, 2006, The Words and Music of Frank Zappa, pp. 169–75.
  156. ↑ ZAPPA, Frank. Absolutely Frank. First Steps in Odd Meters. Guitar Player Magazine, November 1982. S. 116.
  157. ↑ SWENSON, John. Frank Zappa: Shut Up 'N Play Yer Guitar, Shut Up 'N Play Yer Guitar Some More, The Return of the Son of Shut Up 'N Play Yer Guitar. Guitar World, November 1981.
  158. ↑ GULLA, Bob. Guitar Gods: The 25 Players who Made Rock History. illustrated. vyd. [s.l.] : ABC-CLIO, 2009. Dostupné online. ISBN 978-0-313-35806-7. S. 251. Extract of page 251
  159. ↑ HUEY, Steve. "Valley Girl" --song review [online]. [Cit. 2008-01-07]. Dostupné online.
  160. ↑ a b Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, pp. 146–156.
  161. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 315.
  162. ↑ RUHLMANN, William. London Symphony Orchestra, Vol. 1. Review [online]. [Cit. 2008-01-07]. Dostupné online.
  163. ↑ A Zappa Affair [online]. [Cit. 2016-12-10]. Dostupné online.
  164. ↑ a b c Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, pp. 172–73.
  165. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 319.
  166. ↑ Watson, 2005, Frank Zappa. The Complete Guide to His Music, p. 73.
  167. ↑ The musical was eventually produced for the stage in 2003. See Thing-Fish – The Return of Frank Zappa [online]. The British Theatre Guide, [cit. 2007-12-11]. Dostupné online. Archivované 2008-01-15 z originálu.
  168. ↑ CARR, Paul; HAND, Richard J.. Frank Zappa and musical theatre: ugly ugly o'phan Annie and really deep, intense, thought-provoking Broadway symbolism [online]. 2007, [cit. 2008-07-28]. S. 44–51. Dostupné online. DOI:10.1386/smt.1.1.41/1 Archivované 2014-03-08 z originálu. Full article available by free login only.
  169. ↑ The Rough Guide to Rock. illustrated. vyd. [s.l.] : Rough Guides, 2003. Dostupné online. ISBN 978-1-85828-457-6. S. 2244. Extract of page 2244
  170. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 340.
  171. ↑ The Frank Zappa Album Versions Guide – Index [online]. lukpac.org/~handmade/patio, [cit. 2008-01-07]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  172. ↑ For example, new drum and bass parts were used on the 1960s albums We're Only in It for the Money and Cruising with Ruben & the Jets. See Miles, 2004, Frank Zappa, p. 327.
  173. ↑ a b Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, pp. 337–39.
  174. ↑ NUZUM, Eric. Parental Advisory: Music Censorship in America. [s.l.] : HarperCollins, 2001. ISBN 0-688-16772-1. S. 39, 255.
  175. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, pp. 346–350.
  176. ↑ a b OUELLETTE, Dan. Frank Zappa. Pulse!, August 1993, s. 48–56.
  177. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, pp. 374–75.
  178. ↑ Grammy Winners [online]. National Academy of Recording Arts and Sciences, [cit. 2008-08-18]. Dostupné online.
  179. ↑ Zappa! Guitar Player Presents. San Francisco, CA : Miller Freeman, 1992. S. 12–13.
  180. ↑ a b Miles, 2004, Frank Zappa, p. 369.
  181. ↑ Pražský Výběr—Adieu CA [online]. [Cit. 2016-12-10]. Dostupné online.
  182. ↑ Frank Zappa Last Performance (Prague 1991)
  183. ↑ a b Miles, 2004, Frank Zappa, p. 371.
  184. ↑ Watson, 2005, Frank Zappa. The Complete Guide to His Music, p. 552.
  185. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, pp. 379–380.
  186. ↑ Slaven, 2003, Electric Don Quixote, p. 320.
  187. ↑ a b c ROSENBERG, Stuart. Rock and Roll and the American Landscape: The Birth of an Industry and the Expansion of the Popular Culture, 1955–1969. [s.l.] : iUniverse, 2009. Dostupné online. ISBN 978-1-4401-6458-3.
  188. ↑ 'Emerging Avant-Pop': From Charles Ives to Frank Zappa. New York Times, May 11, 2006. Dostupné online.
  189. ↑ LANDY, Leigh. Experimental Music Notebooks. [s.l.] : Taylor & Francis, 1994. Dostupné online. ISBN 978-3-7186-5554-0.
  190. ↑ Comedy rock [online]. Allmusic. Dostupné online.
  191. ↑ Cruising with Ruben & the Jets [online]. . Dostupné online.
  192. ↑ Frank Zappa made electronic music with a bicycle [online]. Motherboard. Dostupné online.
  193. ↑ GREENE, Doyle. Rock, Counterculture and the Avant-Garde, 1966–1970: How the Beatles, Frank Zappa and the Velvet Underground Defined an Era. [s.l.] : McFarland, 2016. Dostupné online. ISBN 978-1-4766-2403-7. S. 182. Extract of page 182
  194. ↑ DAN, Forte. Frank Zappa On ... The '80s Guitar Clone [online]. January 1987, [cit. 2016-03-30]. Dostupné online.
  195. ↑ MOOREFIELD, Virgil. The Producer as Composer: Shaping the Sounds of Popular Music. illustrated. vyd. [s.l.] : MIT Press, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-262-51405-7. S. 38.
  196. ↑ a b For a comprehensive list of the appearance of parts of "old" compositions or quotes from others' music in Zappa's catalogue, see ALBERTOS, Román García. FZ Musical Quotes [online]. globia.net/donlope, [cit. 2008-01-21]. Dostupné online.
  197. ↑ CORCELLI, John. Frank Zappa FAQ: All That's Left to Know About the Father of Invention. [s.l.] : Hal Leonard Corporation, 2016. Dostupné online. ISBN 978-1-61713-673-3. S. 290. Extract of page 290
  198. ↑ a b Miles, 2004, Frank Zappa, p. 160.
  199. ↑ Frank Zappa Talks Gear, Praises Steve Vai in His First Guitar World Interview from 1982 [online]. Guitar World, 2011-04-22, [cit. 2016-12-10]. Dostupné online.
  200. ↑ Frank Zappa: Shut Up 'N Learn His Guitar Techniques | TAB + AUDIO [online]. GuitarPlayer, 2016-11-23, [cit. 2016-12-10]. Dostupné online.
  201. ↑ Shut up 'n play yer guitar [online]. [Cit. 2016-12-10]. Dostupné online.
  202. ↑ James, 2000, Necessity Is ..., p. 104.
  203. ↑ Bob Marshall, "Interview with Frank Zappa", October 22, 1988.
  204. ↑ Frank Zappa death certificate [online]. [Cit. 2016-12-10]. Dostupné online.
  205. ↑ MOSER, Margaret; CRAWFORD, Bill. Rock Stars Do The Dumbest Things. [s.l.] : Macmillan, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-4299-7838-5. S. 260. Extract of page 260
  206. ↑ SLAVEN, Neil. Electric Don Quixote: The Definitive Story Of Frank Zappa. [s.l.] : Omnibus Press, 2009. Dostupné online. ISBN 978-0-85712-043-4. S. 529. Extract of page 529
  207. ↑ RANDALL ROBERTS. It's brother and sister against brother and sister in bitter fight over control of Frank Zappa's legacy [online]. . Dostupné online.
  208. ↑ Inside the Zappa Family Feud. Rolling Stone. Dostupné online [cit. 2017-03-25].
  209. ↑ LODER, Kurt. Rolling Stone Interview. Rolling Stone, 1988.
  210. ↑ Interview by Bob Marshall, October 22, 1988 – Part 03 [online]. [Cit. 2016-10-03]. Dostupné online. Archivované 2013-02-23 z originálu.
  211. ↑ Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, pp. 234–35
  212. ↑ Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, p. 329.
  213. ↑ a b c Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, pp. 315–16, 323–24; 329–30.
  214. ↑ Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, p. 315.
  215. ↑ Frank Zappa, Capitalist Rocker [online]. Los Angeles Times, December 19, 1989, [cit. 2016-10-03]. Dostupné online.
  216. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 365.
  217. ↑ FRIEDMAN, Jonathan C.. The Routledge History of Social Protest in Popular Music. illustrated. vyd. [s.l.] : Routledge, 2013. Dostupné online. ISBN 978-1-136-44729-7. S. 151. Extract of page 151
  218. ↑ NUGENT, Michael. Famous Atheists [online]. Michael Nugent, [cit. 2016-10-03]. Dostupné online.
  219. ↑ KAYLAN, Howard; TAMARKIN, Jeff. Shell Shocked: My Life with the Turtles, Flo and Eddie, and Frank Zappa, etc.. [s.l.] : Hal Leonard Corporation, 2013. Dostupné online. ISBN 978-1-4803-4293-4.
  220. ↑ The Oxford Handbook of Atheism. [s.l.] : Oxford University Press, 2013. ISBN 978-0-19-964465-0. S. 722.
  221. ↑ Interview in Playboy [online]. Playboy, May 2, 1993, [cit. 2017-12-09]. Dostupné online. Archivované 2016-03-03 z originálu.
  222. ↑ Dweezil Zappa Bio [online]. [Cit. 2016-12-10]. Dostupné online. Archivované 2016-03-11 z originálu.
  223. ↑ Frank Zappa, Does Humor Belong in Music? (DVD), recorded August 1984, released 2003
  224. ↑ a b Crossfire with Frank Zappa and John Lofton [online]. CNN [TV Debate], March 1986, [cit. 2016-10-03]. Dostupné online.
  225. ↑ a b POMPILIO, Natalie. Frank Zappa: Revolutionary [online]. Legacy.com, December 4, 2013, [cit. 2014-11-09]. Dostupné online.
  226. ↑ MITCHELL, Tony. Mixing Pop and Politics: Rock Music in Czechoslovakia before and after the Velvet Revolution. [s.l.] : Cambridge University Press, May 1992. DOI:10.1017/s0261143000004992 S. 187–203.
  227. ↑ LAWSON, George. Negotiated Revolutions: The Czech Republic, South Africa and Chile. [s.l.] : Ashgate, 2005. Dostupné online. ISBN 0-7546-4327-1. S. 103.
  228. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, pp. 357–61.
  229. ↑ Day, 2000, Censorship, p. 53.
  230. ↑ Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, p. 267.
  231. ↑ Zappa with Occhiogrosso, 1989, The Real Frank Zappa Book, p. 262.
  232. ↑ FISHER LOWE, Kelly. The Words and Music of Frank Zappa. [s.l.] : U of Nebraska Press, 2007. Dostupné online. ISBN 978-0-8032-6005-4. S. 194. Extract of page 194
  233. ↑ The New Rolling Stone Album Guide: Completely Revised and Updated 4th Edition. New York, New York : Fireside, 2004. ISBN 0-7432-0169-8. S. 903.
  234. ↑ Walley, 1980, No Commercial Potential, p. 3.
  235. ↑ Miles, 2004, Frank Zappa, p. 383.
  236. ↑ KOZINN, Allan. Nicolas Slonimsky, Author of Widely Used Reference Works on Music, Dies at 101 [online]. December 27, 1996, [cit. 2008-08-17]. Dostupné online.
  237. ↑ Zappa! Guitar Player Presents. San Francisco, CA : Miller Freeman, 1992. S. 6–7.
  238. ↑ Zappa! Guitar Player Presents. San Francisco, CA : Miller Freeman, 1992. S. 8–11.
  239. ↑ ISLER, Scott. Frank Zappa. [s.l.] : [s.n.], February 1994.
  240. ↑ 1994 Down Beat Critics Poll [online]. Down Beat Magazine, [cit. 2008-08-12]. Dostupné online. Archivované 2009-02-16 z originálu.
  241. ↑ Frank Zappa [online]. The Rock and Roll Hall of Fame and Museum, Inc., [cit. 2008-08-14]. Dostupné online.
  242. ↑ Lifetime achievement award [online]. grammy.org, [cit. 2012-02-14]. Dostupné online. Archivované 2011-02-17 z originálu.
  243. ↑ The National Recording Registry 2005 [online]. The Library of Congress, May 24, 2005, [cit. 2008-08-18]. Dostupné online.
  244. ↑ a b 100 Greatest Artists [online]. Rolling Stone Music, [cit. 2013-05-01]. Dostupné online.
  245. ↑ 45 Frank Zappa [online]. [Cit. 2011-06-04]. Dostupné online. Archivované 2017-12-02 z originálu.
  246. ↑ https://corrieredelmezzogiorno.corriere.it/palermo/notizie/spettacoli/2012/29-novembre-2012/famiglia-frank-zappa-partinicoalla-riscoperta-origini-chitarrista-2112935208190.shtml
  247. ↑ Dweezil Zappa interview, WTF with Marc Maron, Episode 688 [online]. WTF, 10 March 2016, [cit. 2016-04-07]. Dostupné online.
  248. ↑ ZAPPA, Dweezil. Via Zammata' [online]. [Cit. 2017-11-21]. Dostupné online. Archivované 2019-04-25 z originálu.
  249. ↑ QUIGLEY, Mike. Interview with Alice Cooper. Poppin, Issue #5, September 1969.
  250. ↑ ELFMAN, Doug. Primus plays Hard Rock [online]. October 15, 2003, [cit. 2009-03-14]. Dostupné online.
  251. ↑ RANDALL, David. Get Ready to ROCK! Interview with singer and frontman of American rock band The Tubes, Fee Waybill [online]. getreadytorock.com, 2004, [cit. 2008-08-13]. Dostupné online.
  252. ↑ CAN – The Lost Tapes [online]. Spoon Records. Dostupné online.
  253. ↑ George Gimarc. Punk Diary: 1970–1979. [s.l.] : Vintage, 1994. ISBN 978-0-09-952211-9. S. 22.
  254. ↑ BOISEN, Myles. Biography: Henry Cow [online]. [Cit. 2008-08-13]. Dostupné online.
  255. ↑ David Browne. Dream Brother: The Lives and Music of Jeff and Tim Buckley. [s.l.] : HarperCollins, 2011. ISBN 978-0-06-211195-1. S. 96.
  256. ↑ Andy Wilson. Faust – Stretch Out Time 1970–1975. [s.l.] : [s.n.], 2006. ISBN 978-0-9550664-5-0. S. 171.
  257. ↑ CLEVELAND, Barry. Exclusive Outtakes from GP's Interview with John Frusciante! [online]. Guitar Player, September 2006, [cit. 2008-08-12]. Dostupné online. Archivované 2012-08-25 z originálu.
  258. ↑ PRASAD, Anil. Steven Wilson: Past Presence [online]. 2013, [cit. 2015-02-04]. Dostupné online.
  259. ↑ WISE, Lauren. The Aristocrats' Bryan Beller: "We Are a Rowdy Musical Democracy" [online]. January 15, 2014, [cit. 2017-02-06]. Dostupné online.
  260. ↑ MacDonald, 1994, Revolution in the Head, p. 171.
  261. ↑ SHADWICK, Keith. Jimi Hendrix: Musician. illustrated. vyd. [s.l.] : Backbeat Books, 2003. Dostupné online. ISBN 978-0-87930-764-6. S. 117.
  262. ↑ Black Sabbath Online: Tony Iommi & Geezer Butler Interview [online]. black-sabbath.com, May 1994, [cit. 2008-08-12]. Dostupné online. Archivované 2012-01-13 z originálu.
  263. ↑ Interview:Simon Phillips (solo, Toto, Jeff Beck, The Who) [online]. Hit-channel.com, June 20, 2014, [cit. 2015-05-16]. Dostupné online.
  264. ↑ about mike [online]. mikeportnoy.com, [cit. 2009-04-22]. Dostupné online. Archivované 2009-02-25 z originálu.
  265. ↑ Zappa! Guitar Player Presents. San Francisco, CA : Miller Freeman, 1992. S. 14.
  266. ↑ All About Steve Vai [online]. Vai.com, [cit. 2008-08-12]. Dostupné online.
  267. ↑ SOS, Mike. Interview: Strapping Young Lad: An extreme metal all-star squad [online]. August 2005, [cit. 2008-01-31]. Dostupné online.
  268. ↑ SINCLAIR, Tom. Mezmerize (2005): System of a Down [online]. May 16, 2005, [cit. 2010-06-28]. Dostupné online. Archivované 2009-08-14 z originálu.
  269. ↑ The official Pages [online]. clawfinger.net, [cit. 2008-08-12]. Dostupné online. Archivované 2008-12-30 z originálu.
  270. ↑ Tomas Ulrich at All about Jazz [online]. [Cit. 2008-11-13]. Dostupné online.
  271. ↑ Meridian Arts Ensemble – About Us [online]. meridianartsensemble.com, [cit. 2008-08-12]. Dostupné online. Archivované 2008-07-05 z originálu.
  272. ↑ Academic Zappa: Seriously Taken Musical Study of Frank Zappa's Music—At Last [online]. ensembleambrosius.com, [cit. 2010-12-17]. Dostupné online. Archivované 2012-01-12 z originálu.
  273. ↑ About fireworks [online]. fireworksensemble.org, [cit. 2008-08-25]. Dostupné online. Archivované 2013-09-03 z originálu.
  274. ↑ Bill Frisell biography [online]. Songline/Tonefield Productions, [cit. 2008-08-12]. Dostupné online.
  275. ↑ COOK, Richard; MORTON, Brian. The Penguin Guide To Jazz on CD, Seventh Edition. London : Penguin Books, 2004. ISBN 0-14-101416-4. S. 1721.
  276. ↑ BUSH, John. Biography: George Clinton [online]. [Cit. 2008-08-13]. Dostupné online.
  277. ↑ Paul Morley. On gospel, Abba and the death of the record: an audience with Brian Eno [online]. The Guardian, January 17, 2010, [cit. 2013-08-09]. Dostupné online.
  278. ↑ George Winston biography [online]. georgewinston.com, [cit. 2010-06-27]. Dostupné online. Archivované 2010-03-31 z originálu.
  279. ↑ gluckbio.html [online]. electricsongs.com, [cit. 2008-09-01]. Dostupné online.
  280. ↑ 'Weird Al' Yankovic: Frequently Asked Questions [online]. weirdal.com, [cit. 2008-08-12]. Dostupné online. Archivované 2008-05-18 z originálu.
  281. ↑ Reynolds, Simon (2005). Rip It Up and Start Again: Postpunk 1978–1984, p. 255.
  282. ↑ Martin, 2002, Avant Rock, p. 160.
  283. ↑ PLAS, JR., Leo P.. Mollusca from the Arrow Canyon Range, Clark County, Nevada. Journal of Paleontology (SEPM Society for Sedimentary Geology), March 1972, s. 249–60.
  284. ↑ MURDY, E.O.. A Taxonomic Revision and Cladistic Analysis of the Oxudercine Gobies (Gobiidae: Oxudercinae). [s.l.] : Records of the Australian Museum, 1989. ISBN 0-7305-6374-X.
  285. ↑ BOERO, Ferdinando. Life cycles of Phialella zappai n. sp., Phialella fragilis and Phialella sp. (Cnidaria, Leptomedusae, Phialellidae) from central California. Journal of Natural History (Taylor & Francis Groups), April 1987, s. 465–80. ISSN 0022-2933. DOI: 10.1080/00222938700771131.
  286. ↑ BOSMANS, Robert; BOSSELAERS, Jan. Spiders of the genera Pachygnatha, Dyschiriognatha and Glenognatha (Araneae, Tetragnathidae), with a revision of the Afrotropical species. [s.l.] : The Norwegian Academy of Science and Letters, October 1995. DOI:10.1111/j.1463-6409.1994.tb00392.x S. 325–52.
  287. ↑ WASSIF, Christopher; CHEEK, Diana; BELAS, Robert. Molecular Analysis of a Metalloprotease from Proteus mirabilis. Journal of Bacteriology (American Society for Microbiology), October 1995, s. 5790–8. PMID 7592325.
  288. ↑ RUSSO, James J.; BOHENZKY, Roy A.; CHIEN, Ming-Cheng. Nucleotide sequence of the Kaposi sarcoma- associated herpesvirus (HHV8). Proceedings of the National Academy of Sciences of the United States of America (National Academy of Sciences Press), December 1996, s. 14862–14867. Dostupné online. DOI: 10.1073/pnas.93.25.14862. PMID 8962146.
  289. ↑ SALAK, Marc; LESCINSKY, Halard L.. Spygoria zappania New Genus and Species, a Cloudina-like Biohermal Metazoan from the Lower Cambrian of Central Nevada. Journal of Paleontology (Paleontological Society), July 1999, s. 571–76.
  290. ↑ SEACHRIST, Lisa. Space Rock Gets Zappa'd. Science, August 12, 1994, s. 871. DOI: 10.1126/science.265.5174.871-c.
  291. ↑ (3834) Zappafrank [online]. IAU: Minor Planet Center (Smithsonian Astrophysical Observatory), [cit. 2008-08-15]. Dostupné online.
  292. ↑ THE BALTIMORE SUN. Zappa comes home [online]. September 16, 2010, [cit. 2010-09-19]. Dostupné online. Archivované 2011-03-06 z originálu.
  293. ↑ THE BALTIMORE SUN. Zappa-looza: A full guide to the weekend's events [online]. September 16, 2010, [cit. 2010-09-19]. Dostupné online. Archivované 2011-01-02 z originálu.
  294. ↑ Zappanale – Startseite [online]. zappanale.de, [cit. 2008-08-14]. Dostupné online.
  295. ↑ THE ASSOCIATED PRESS. Berlin Names Street After Frank Zappa [online]. July 30, 2007, [cit. 2008-08-15]. Dostupné online.
  296. ↑ What's New in Baltimore? [online]. Zappa.com, [cit. 2008-08-15]. Dostupné online. Archivované 2008-08-08 z originálu.
  297. ↑ UMG sets Frank Zappa re-releases | Variety

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • DAY, Nancy. Censorship: Or Freedom of Expression?. Minneapolis : Twenty-First Century Books, Lerner Publications, 2001. ISBN 0-8225-2628-X.
  • DELVILLE, Michel; NORRIS, Andrew. Frank Zappa, Captain Beefheart and the Secret History of Maximalism. Oxford : Salt Publishing, 2005. ISBN 978-1-84471-059-1.
  • The Rolling Stone Illustrated History of Rock & Roll. 3rd. vyd. New York : Random House, 1992. ISBN 0-679-73728-6.
  • GRAY, Michael. Mother! Is the Story of Frank Zappa. London : Proteus Books, 1984. ISBN 0-86276-146-8.
  • JAMES, Billy. Necessity Is ...: The Early Years of Frank Zappa & The Mothers of Invention. London : SAF Publishing Ltd., 2000. ISBN 0-946719-51-9.
  • LOWE, Kelly Fisher. The Words and Music of Frank Zappa. Westport : Praeger Publishers, 2006. ISBN 0-275-98779-5.
  • MARTIN, Bill. Avant Rock: Experimental Music from the Beatles to Björk. Peru, Illinois : Open Court Publishing Company, 2002. ISBN 0-8126-9500-3.
  • MACDONALD, Ian. Revolution in the head: The Beatles' Records and the Sixties. [s.l.] : Fourth Estate Ltd., 1994. ISBN 1-85702-099-5.
  • MILES, Barry. Frank Zappa. London : Atlantic Books, 2004. ISBN 1-84354-092-4.
  • SLAVEN, Neil. Electric Don Quixote: The Definitive Story of Frank Zappa. London : Omnibus Press, 2003. ISBN 0-7119-9436-6.
  • SPARKS, Michael. Cocaine Fiends and Reefer Madness: An Illustrated History of Drugs in the Movies. New York : Cornwall Books, 1982. ISBN 0-8453-4504-4.
  • WALLEY, David. No Commercial Potential. The Saga of Frank Zappa. Then and Now. New York : E. P. Dutton, 1980. ISBN 0-525-93153-8.
  • WATSON, Ben. Frank Zappa: The Negative Dialectics of Poodle Play. New York : St. Martin's Griffin, 1996. ISBN 0-312-14124-6.
  • WATSON, Ben. Frank Zappa. The Complete Guide to His Music. London : Omnibus Press, 2005. ISBN 1-84449-865-4.
  • ZAPPA, Frank with Occhiogrosso, Peter. The Real Frank Zappa Book. New York : Poseidon Press, 1989. ISBN 0-671-63870-X.
  • The New Rolling Stone Encyclopedia of Rock & Roll. New York : Simon & Schuster Inc, 1993. ISBN 0-684-81044-1.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Frank Zappa

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Frank_Zappa&oldid=7892794“