Preskočiť na obsah

Václav II. (český kráľ)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
 Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality.
Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.
Václav II.
český kráľ
český kráľ
Narodenie27. september 1271
Praha, Česko
Úmrtie21. jún 1305 (33 rokov)
Praha, Česko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Václav II.

Václav II. (* 27. september 1271, Praha – † 21. jún 1305, Praha) bol český kráľ z dynastie Přemyslovcov v rokoch 1278 až 1305 (vlády sa ujal roku 1283, korunovaný bol 1297).

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa ako veľa rokov očakávaný syn a dedič Přemysla Otakara II.[1] a jeho druhej manželky, uhorskej princeznej Kunhuty Uhorskej.

„ Pretože sa potom tento mladší syn narodil v predvečer sviatku svätého Václava mučeníka, dostal pri svätom krste, ktorého prameňom bol znovuzrodený, vlastní meno Václav; lebo starí Čechovia mali z pocitu zbožnej úcty vo zvyku, že dávali svojim deťom mená svätých, o ktorých narodeninách sa na tento svet narodili. “
– Zbraslavská kronika[2]

Václav II. sa stal českým kráľom už ako sedemročný, potom čo jeho otec Přemysl Otakar II. padol na Moravskom poli. Vzhľadom k jeho neplnoletosti sa podľa Přemyslovej vôle ujal poručníctva a správy krajiny Václavov strýko brandenburský markgróf Oto. Svoje záujmy presadzoval tiež rímsky kráľ Rudolf I. Habsburský, víťaz nad Přemyslom, ktorý obsadil Moravu a odtrhol ju od českého štátu. Přemyslovej smrti sa bezohľadne snažil využiť tiež ďalší príbuzný Přemyslovcov sliezske knieža Henrich IV. Probus. Vzápätí obsadil Kladsko a snažil sa dosiahnuť poručníctvo nad Václavom. Spojenca našiel v kráľovnej vdove Kunhute Uhorskej, ktorá sa márne snažila ochrániť svojho syna pred nevôľou šľachty, ktorá začala drancovať kráľovský majetok, aj Ota Brandenburského. Nádeje, ktoré do neho vložila, však boli sklamané. Henrich, podporovaný časťou českých šľachticov, pritiahol k Prahe, kde sa mu na odpor postavil Oto, podporovaný inou šľachtickou klikou a pražským nemeckým patriciátom. Potom sa Henrich stiahol do Sliezska, Kladsko však zostalo v jeho moci.[3]

Obnoviť kráľovskú moc aspoň v Čechách sa Otovi nepodarilo, a tak sa snažil získať čo najviac pre seba. Keď sa nedohodol s Kunhutou, nechal malého následníka uväzniť najskôr na hrade Bezděz, neskôr ho odviezol ako rukojemníka do Brandenburska.[4] Osamelý chlapec, odlúčený od matky aj všetkých priateľov, prežíval ťažké detstvo, ktoré ho poznamenalo na celý život. Nemal pevné zdravie, bol precitlivený, trpel chorobným strachom z búrky a mačiek. Čechy medzitým drancovali brandenburské vojská. Utrpenie obyvateľov dosiahlo vrchol, keď krajinu postihla hrozná neúroda, ktorú nasledoval hladomor a epidémie. Vtedajší kronikári píšu o „zlých rokoch“. Žalostný stav rozvráteného kráľovstva primäl časť šľachty, aby Václava vykúpila a vynútila si jeho vydanie naspäť do Čiech.

Návrat kráľa Václava II. v máji 1283 sa javil ako prísľub lepších časov.

„ Keď ten 24. mája prišiel, vyšli mu páni a tiež rytier v ústrety na mnoho míľ. Duchovní potom z celého mesta s ľudom mu výduc v ústrety, uvítali ho slávne v procesii pred bránou hradu zpievajúc „Advenisti desiderabilis“ i iné hymny a piesne, a ľud spieval „Hospodin pomiluj ny“. “
– Pokračovatelia Kozmovi[5]

Začiatky samostatnej vlády

[upraviť | upraviť zdroj]

Nástup Václava II. na český trón však neznamenalo okamžité upokojnenie pomerov. O moc a vplyv na mladého kráľa súperili dve skupiny šľachty. Zatiaľ, čo klika vedená pražským biskupom Tobiášom z Bechyně[6][7] , bola z dvora vytlačená, získal prevahu jeden z odbojných Vítkovcov, Záviš z Falkenštejna a jeho priaznivci.[8] Oženil sa s Václavovou matkou Kunhutou a stal sa správcom kráľovstva. Závišova správa bola celkom úspešná. Kráľ však dospieval a stále viac túžil po samostatnejšom uplatnení. Jeho vzťah k Falkenštejnovi dostal povážlivé trhliny, keď zomrela kráľovná matka. Potom presadila svoj vplyv na pražskom dvore Václavova mladučká manželka Guta Habsburská (synov sobáš s dcérou svojho súpera Rudolfa zjednal ešte Přemysl Otakar II.). Guta aj jej otec považovali Záviša za odporcu Habsburgovcov a boli proti nemu silno zaujatí. Časom mu prestal dôverovať aj Václav. Zdá sa, že niekedy na prelome rokov 1288 a 1289 bol Záviš zatknutý pre údajné sprisahanie proti kráľovi.[pozn. 1]

„ …kráľ Václav sa rozhodol, aby sa postaral o mier sebe i celému kráľovstvo, uvrhnúť Záviša do pút zajatia a predsteirajúc, že sa nemôže bez jeho sprievodu odobrať na chystanú krstinovú hostinu, poslal pre neho posly, aby prišiel do Prahy odprevadiť ho… “
– Zbraslavská kronika[14]

Záviš zostal v zajatí do roku 1290, kedy bol postavený pred súd a odsúdený.[pozn. 2] Na radu svojho svokra ho Václav využil na získanie juhočeských hradov pod kontrolou Vítkovcov. Mikuláš Opavský, ktorý vojsko vyslané proti vzbúreným Vítkovcom viedol, vždy pod vyhrážkou Závišovej popravy donútil hajtmanov jednotlivých hradob, aby mu každý z nich vydali.[15][16] Situcia sa vyhrotila vo chvíli, kedy Mikulášove vojsko stanulo pred hradom Hluboká hájeným Závišovym bratom Vítkom. Vítek nehodlal ustúpiť, okrem iného i vďaka tomu, že ma ako rukojemníka Čeňka z Kamenice, brata biskupa Tobiáša. Kráľovská strana nuž teda tiež nebola ochotná rokovať – pravdepodobne 4.júla bol Záviš na lúke neďaleko Hluboké popravený sťatím.[pozn. 3] Čoskoro nato ho nasledoval i Čeněk z Kamenice, ktorého život ukončil Vítek v odvete za smrť svojho brata. Závišove telo potom prevzala jeho rodina, aby ho uložila vo vítkovskom rodovom kláštore vo Vyššom Brode.

„ …podivným rozhodnutím Božej pomsty v dobe jedného mesiaca padol kráľ uhorský zabitý mečom, vojvoda vratislavský zahynul byv otrávený a Záviš, ktorý dal príležitosť k tým špatnostiam, byv sťat skončil biednou smrťou svoje dni. “
– Zbraslavská kronika[17]

Za vlády Václava II. sa Čechy a Morava, navrátená k českému kráľovstvu, rýchlo spamätali z útrap minulých rokov a znovu začali hospodársky prospievať ako v minulých rokoch. Kráľ sa v mnohom odlišoval od svojho slávneho otca. Nestal sa významným bojovníkom. Pred vojenskými akciami dával prednosť diplomatickému vyjednávaniu, ľstivému vyčkávaniu aj podplácaniu nerozhodných alebo nespokojných velmožov a cirkevných hodnostárov. Zvlášť obratne si počínal vo vzťahu k českej šľachte. Na rozdiel od Přemysla sa s ňou podelil o najvyššiu moc v krajine a nevstupoval do otvorených konfliktov. Čoskoro si tak získal spojencov medzi domácou šľachtou aj v zahraničí a mohol sa pokúsiť o ďalšie rozšírenie přemyslovskej moci.

Tri kráľovské koruny Přemyslovcov

[upraviť | upraviť zdroj]

Václavova zahraničná politika sa zamerala dvojakým smerom, do ríše a na susedné, stále ešte politicky rozdrobené Poľsko. Z ríšskych území bolo k českému štátu pripojené Chebsko, ďalej kráľ získal Pirnu[18] , Freiberg s jeho striebornými baňami a lénnu zvrchovanosť nad Pliseňskom, neúspešný bol v pokuse ovládnuť Meißen.

Od roku 1289 začal Václav II. rozširovať svoju lénnu zvrchovanosť nad jednotlivými sliezskymi kniežatstvami, 1291 ovládol Krakovsko a nakoniec aj Veľkopoľsko. Jeho súper, Piastovec Vladislav Lokietok, ktorý sa rovnako pokúšal zjednotiť poľské kniežatstvá pod svojou mocou, bol nútený utiecť do Sieradzu, kde bol po dobytí mesta 28. septembra zajatý.[19] Po ďalších rokovaniach sa Lokietok zriekol svojich nárokov na Krakovsko a Sandomersko a zložil Václavovi sľub vernosti.[20][21]

Napriek zmluve rozdeľujúcej získané územia medzi obe kniežata, došlo už v roku 1297 k ďalším bojom. Lokietok, ktorý sa predtým neúspešne pokúšal podkopať českú vládu v južnom Poľsku sa obrátil na Václava II. a výmenou za svoje nároky na Malopoľsko získal ako náhradu päť tisíc hrivien striebra.[22][23]

Po zkaze Adolfa Nasavského pri Göllheime a volbe Albrechta Habsburského novým panovníkom Rímskonemeckej ríše sa otvorili možnosti ďalšej českej expanzie na sever. Jedným z predpokladov úspešného rozšírenia přemyslovskej moci v Poľsku bola zmluva s Lokietkom z augusta 1299 v ktorej sa za ďalšiu značnú sumu veľkopoľský knieža uvolil dostaviť okolo Vianoc toho istého roku do Prahy a prevziať svoje zeme od Václava v léno.[24] Ak by tak neurobil, mali všetky jeho územia pripadnúť českému kráľovi.[22][25][23] Lokietok slovo nedodržal, čím zaistil českému kráľovi právne podklady k ďalšiemu rozšíreniu územia.[26] Následujíceho roku prišli za Václavom predstavitelé veľkopoľskej šľachty i duchovenstva, ktorých si veľkopoľský pán svojou doterajšou politkou znepriatelil, a vyzvali ho, aby prijal vládu namiesto Vladislava Lokietka. Václav mohol navyše svoje nároky umocniť zásnubami s dcérou zesnulého Přemysla Veľkopoľského Eliškou Rejčkou, ku ktorým prišlo ešte pred jeho výpravou do Poľska v roku 1300.[27][28][pozn. 4]

„ Nemá v obyčaji naša kráľovská dôstojnosť zatvárať náručie lásky svoje tým, ktorí sa pokusili k nemu s dôverou uchýliť v nadeji na získanie milosti. Vašej žiadosti tada, ktorou nás zvete na kráľovstvo Poľské, s ochotným duchom radi teraz vyhovieme… “
– Václav II.[30]

Samotná Václavova výprava bola úspešná. Za pomoci väčšiny veľkopolské nobility a Rádu nemeckých rytierov sa podarilo získať podstatnú časť Lokietkových území.[pozn. 5] Sám veľkopoľský knieža sa s Václavovým vojskom nestretol a namiesto toho utiekol z krajiny. Na jeseň[pozn. 6] roku 1300 hniezdenský arcibiskup korunoval Václava za poľského kráľa. Časť poľskej šľachty nasledovala svojho pôvodného pána do exilu a po celý zvyšok roku pokračovali drobné vojenské zrážky so zvyšnými Lokietkovými am. Na novozískanom území bol tak ako v Malopoľsku zavedený úrad starostu, alebo krajinského hajtmana.[34]

V tom istom roku sa s Eliškou (Richenzou) Rejčkou oženil.

Roku 1301 vymrela v Uhorsku panovnícka dynastia Arpádovcov a časť veľmožov v čele s mocným magnátom Matúšom Čákom Trenčianskym ponúkla uhorskú korunu Přemyslovcom. Druhým kandidátom bol Karol Róbert z Anjou, ktorého podporoval pápež Bonifác VIII. aj Václavov bývalý švagor rímsky kráľ Albrecht I. Habsburský. Václav II. po počiatočnom váhání i napriek nesúhlasu kráľovskej rady začal usilovať o získanie uhorského trónu pre syna a uhorskí páni boli podplácaní kutnohorským striebrom.[35][36]

V máji 1301 Václava III. uhorský snem vyhlásil za čakateľa svätoštefanskej koruny. Po niekoľkých ďalších schôdzkach a ďalšom mohutnom podplácaní váhajúcich odišie dvanásťročný princ do Uhorska so spoľahlivým doprovodom a s kanceláriou vedenou krakovským biskupom Jánom Muskatom.[37] O mesiac neskôr sa stretol v Hodoníne s uhorskou šľachtou a 27. augusta 1301 bol v Stoličnom Belehrade korunovaný ako Ladislav V. uhorským kráľom.[38][pozn. 7]

„ …Zmieňovaný kráľ, ktorého Uhri pomenovali Ladislav, sídlil v Budíne, ale baróni mu nedali ani jeden hrad, žiadnu moc a vládu, žáiadne kráľovské právo podobne ako chlapcovi Karolovi. Jedna časť zeme vyhlásila kráľom Karola, druhá Ladislava, ale len podľa mena, nie v skutočnosti, v zmysle kráľovskej tvrchovanosti a pravomoci. “
– Viedenská obrázková kronika[40]

Přemyslovská vláda v Uhorsku však nebola definitívne potvrdená, lebo časť šľachty naďalej stála za Karolom Robertom.

Přemyslovci dosiahli neobyčajný úspech. Držali teraz tri kráľovské koruny a ich panstvo siahalo od Baltu až k Dunaju. Vzostup opäť nasledovali problémy. Rozmachu přemyslovskej moci už nestačili možnosti kráľovskej pokladnice, napriek tomu, že bola bohato zásobovaná vyhláseným českým striebrom. Obrovské výdavky na vydržiavanie vojska, diplomatov, dvora aj štedré dary kráľovým stúpencom ju vyprázdnili. Okrem toho sa prílišnej rozpínavosti českého kráľa zľakli v zahraničí.

Ešte na jar 1304 vyrazil Václav, už zasiahnutý tuberkulózou, v čele vojska do Uhorska na pomoc svojmu synovi, ktorého tiesnili vojská Karola Roberta.

„ Potom pretože tento otec Václav planul túžbou vidieť syna, obávajuc sa tiež, aby sa mu neprihodilo nejaké nebezpečenstvo, zhromaždil silné vojsko a vytiahol roku 1304 v mesiaci júni do kráľovstva Uhorského… “
– Zbraslavská kronika[41]

Václavovi sa nepodarilo upevniť českú vládu v Uhorsku ani s pomocou vojska a radšej odviezol svojho syna naspäť do Čiech. Odvezené z krajiny boli aj uhorské korunovačné klenoty.[pozn. 8]

V tom čase už vtrhlo do Čiech ríšske vojsko v čele s Albrechtom. Habsburg dúfal, že česká šľachta opäť zradí svojho kráľa, čo sa však nestalo.[46][47] Snažil sa vyprovokovať veľkú rozhodujúcu bitku, avšak Václav rozdelil vojská do menších mobilnejších celkov majúcich za úlohu oslabovanie nepriateľa, ktorý v nepriateľskom a málo osídlenom prostredí trpel stálym nedostatkom proviantu.[48][46] Pri Nymburku vyčkávali na Václavov rozkaz i Askánci – Herman Braniborský so svojim strýkom Ottom.[49]

Za tejto situácie sa Albrecht dostal so svojim vojskom ku Kutnej Hore a pokúsil sa ju obliehať. Jeho úsilie bolo zmarené náhlou epidémiou úplavice, ktorú stredovekí kronikári pričítali odpadom a jedom vyliatym do priľahlého Vrchlického potoka kutnohorskými baníkmi.[50]

„ Lebo početní baníci primiesili mour a penovú strusku zo striebra a iné bahnité nečistoty z jám a hutí do onoho potoka tečúceho k nepriateľskému vojsku… takže zahynulo bez počtu ľudí a dobytka, otráveno oným jedom… “
– Zbraslavská kronika[51]

Vo chvíli, kedy ku Kutnej Hore pritiahol český kráľ, Albrecht presunul svoje vojsko ďalej od mesta a vyčkával na začiatok vytúženej rozhodujúcej bitky. Ale ani teraz sa nedočkal. Nevidiac iné východisko sa rímsky kráľ rozhodol so svojim vojskom ustúpiť. Toho jeho nepriateľ využil a na rozptýlenú armádu ríšskych kniežat poslal svoje oddiely.[52] Sporiadaný ústup sa nakoniec změnil na útek cez vysočinu zasypanú snehom. Domov sa vrátili len zvyšky pôvodného Albrechtovho vojska.[53][54]

Krátko nato bolo zahájené rokovanie o mieri, počas ktorého Václav II., chorý a vyčerpaný horúčkovitou činnosťou, predčasne zomrel.

Starostlivosť o zveľadenie českého štátu

[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek tomu, že Václav nezískal v dobe svojej pohnutej mladosti významnejšie vzdelanie, zaujímal sa o dobovú vedu, zhromažďoval vzácne spisy a pozýval na svoj dvor cudzích umelcov (pôsobili tu napríklad minnesängri Ulrich von Etzenbach, Heinrich von Meißen zvaný Frauenlob a menej známy Heinrich von Cluzenêre). Sám kráľ zložil 3 ľúbostné piesne v stredohornonemeckom jazyku (Mittelhochdeutsch), čo mu aj vynieslo čestné miesto v pomyseľnej sieni slávy stredovekého minnesangu – slávnom Manesskom rukopise, kde je vyobrazený.

Pomýšľal na založenie pražskej univerzity (pol storočia pred Karolom IV.!), to sa však stretlo s odporom šľachty (tá sa bála dať kráľovi možnosť vychovávať na univerzite svojich úradníkov, ktorí by potom pracovali na posílení kráľ. moci a obmedzení šľachtickej svojvôle) rovnako ako snaha o zavedenie krajinského zákonníka.

Za Václavovej vlády došlo k zavŕšeniu veľkých hospodárskych a sociálnych premien českého štátu posledných Přemyslovcov, ktoré boli spojené s veľkou kolonizáciou, zakladaním miest, rozvojom remesiel a obchodu. Koncom 13. storočia boli objavené bohaté ložiská striebornej rudy v Kutnej Hore, ktorých využitie výrazne prispelo k mocenskému rozmachu českého kráľovstva. Kráľ pripravil v spolupráci so svojimi talianskymi finačnými a právnymi poradcami mincovú reformu, na ktorej základe začali byť roku 1300 razené pražské groše, ktoré sa rýchlo stali žiadanou menou aj v zahraničí, a vydal pre Kutnú Horu nový banský zákonník Ius regale montanorum.

Rodokmeň

[upraviť | upraviť zdroj]
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Vladislav II.
 
 
 
 
 
 
 
Přemysl Otakar I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Judita Durínska
 
 
 
 
 
 
 
Václav I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Belo III.
 
 
 
 
 
 
 
Konštancia Uhorská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Agnesa z Antiochie
 
 
 
 
 
 
 
Přemysl Otakar II.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Fridrich I. Barbarossa
 
 
 
 
 
 
 
Filip Švábsky
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Beatrix Burgundská
 
 
 
 
 
 
 
Kunhuta Švábska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Izák II. Angelos
 
 
 
 
 
 
 
Irena Angelovna
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Herina
 
 
 
 
 
 
 
Václav II.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Vsevolod IV. Kyjevský
 
 
 
 
 
 
 
Michal Černigovský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Poľská
 
 
 
 
 
 
 
Rastislav Haličský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Roman Haličský
 
 
 
 
 
 
 
Mária Haličská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Predslava
 
 
 
 
 
 
 
Kunhuta Haličská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ondrej II.
 
 
 
 
 
 
 
Belo IV.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Gertrúda Meranská
 
 
 
 
 
 
 
Anna Uhorská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Theodoros I. Laskaris
 
 
 
 
 
 
 
Mária Laskarisová
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Anna Komnena Angelina
 
 
 
 
 
 

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Závišovo zatknutie býva obvykle datované buď na jeseň roku 1288 (Vystyd,[9] Jan[10]) alebo na začiatok roku 1289 (Šusta,[11] Žemlička,[12] Vaníček[13]).
  2. ↑ Presné Závišove obvinenie sa nedochovalo.[15]
  3. ↑ Dátum 4. júl uvádza Beneš Minorita, zatiaľ čo 24. august je uvedený v krumlovskom nekrológiu, ktorý je ale až z neskoršej doby.[16]
  4. ↑ To samo mu však zisk poľskej koruny ani územia priniesť nemohlo, pretože Poľsko v tejto dobe ženské dedičšké právo nepoznalo.[29]
  5. ↑ Teda Gdanské Pomorie, Veľkoposko, Sieradzsko, Kujavy Breštské a Lenčice.[31][32]
  6. ↑ Dátum korunovácie je datovaný niekedy medzi 19. október a 26. november.[33]
  7. ↑ Meno Ladislav bolo zvoleno zámerne v nadväznosť na posledného kráľa Ladislava IV. z legitímnej arpádovskej línie.[39]
  8. ↑ Spolu s nimi putovalo v úlohe rukojemníkov s Václavom i niekoľko šľachticov a budínskych mešťanov.[42] To v Uhorsku vzbudilo silnú nevôľu, ktorá sa podpísala na definitívnom páde českej moci v tejto zemi.[43][44] Pri Senici sa odchádzajúci stretli s Matúšom Čákom Trenčianskym a jeho prívržencami, ktorí sa im snažili zahradiť cestu.[45]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ CHARVÁTOVÁ, Kateřina. Václav II. Král český a polský. Praha : Vyšehrad, 2007. ISBN 978-80-7021-841-9. S. 18.
  2. ↑ Zbraslavská kronika. Ed. Zdeněk Fiala; preklad František Heřmanský, Rudolf Mertlík. Praha : Svoboda, 1976. 597 s. Ďalej len Zbraslavská kronika. S. 36.
  3. ↑ Velké dějiny, s. 364-365
  4. ↑ ŠUSTA, Josef. České dejiny II./I. Soumrak Přemyslovců a jejich dědictví. Praha : Jan Laichter, 1935. 803 s. S. 309-310.
  5. ↑ Pokračovatelé Kosmovi, s. 184
  6. ↑ Velké dějiny, s. 387
  7. ↑ České dějiny, s. 340–342
  8. ↑ Velké dějiny, s. 388
  9. ↑ VYSTYD, Miloš. Zbislav Zajíc z Třebouně a konec Záviše z Falkenštejna. Český časopis historický, 1914, roč. 20, s. 179. ISSN 0862-6111.
  10. ↑ JAN, Libor. Proces se Závišem a proměna královské vlády v letech 1289-1290. Český časopis historický, 2005, roč. 103, s. 10. ISSN 0862-6111.
  11. ↑ České dějiny, s. 397
  12. ↑ Století posledních Přemyslovců, s. 168
  13. ↑ Velké dějiny, s. 403–404
  14. ↑ Zbraslavská kronika, s. 65
  15. ↑ a b Václav II., s. 110
  16. ↑ a b Velké dějiny, s. 413
  17. ↑ Zbraslavská kronika, s. 66
  18. ↑ Zahraniční politika krále Václava II., s. 193
  19. ↑ Velké dějiny, s. 429
  20. ↑ Zahraniční politika krále Václava II., s. 134
  21. ↑ Václav II., s. 143
  22. ↑ a b Václav II., s. 169
  23. ↑ a b Zahraniční politika krále Václava II., s. 143
  24. ↑ Poslední Přemyslovci a jejich dědictví, s. 308
  25. ↑ Velké dějiny, s. 448
  26. ↑ Zahraniční politika krále Václava II., s. 146
  27. ↑ Poslední Přemyslovci a jejich dědictví, s. 315
  28. ↑ Václav II., s. 170, 171
  29. ↑ Zahraniční politika krále Václava II., s. 211
  30. ↑ Václav II., s. 170
  31. ↑ Zahraniční politika krále Václava II., s. 219
  32. ↑ Zahraniční politika krále Václava II., s. 236, 237
  33. ↑ Zahraniční politika krále Václava II., s. 224
  34. ↑ Zahraniční politika krále Václava II., s. 247
  35. ↑ MARÁZ, Karel. Václav III. (1289–1306) : poslední Přemyslovec na českém trůně. České Budějovice : Veduta, 2007. 160 s. ISBN 978-80-86829-25-8. S. 34.
  36. ↑ Poslední Přemyslovci a jejich dědictví, s. 352
  37. ↑ Václav III., s. 34–35
  38. ↑ Velké dějiny, s. 461
  39. ↑ Václav II., s. 191
  40. ↑ Kroniky stredovekého Slovenska : stredoveké Slovensko očami kráľovských a mestských kronikárov. Ed. Július Sopko. Budmerice : Vydavateľstvo Rak, 1995. 384 s. ISBN 80-85501-06-6. S. 64.
  41. ↑ Zbraslavská kronika, s. 122
  42. ↑ Kroniky stredovekého Slovenska, str. 64
  43. ↑ Václav II., s. 207
  44. ↑ Století posledních Přemyslovců, s. 353
  45. ↑ Kroniky stredovekého Slovenska, str. 299
  46. ↑ a b Václav II., s. 208
  47. ↑ Století posledních Přemyslovců, s. 354
  48. ↑ Velké dějiny, s. 472, 473
  49. ↑ Braniboři v Čechách, str. 155
  50. ↑ Poslední Přemyslovci a jejich dědictví, s. 425
  51. ↑ Zbraslavská kronika, s. 126
  52. ↑ Století posledních Přemyslovců, s. 357
  53. ↑ Václav II., s. 210
  54. ↑ Přemyslovci. Jak žili, vládli, umírali, s. 273

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Václav II. na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Václav_II._(český_kráľ)&oldid=7472447“