Boris Viktorovič Savinkov
| Boris Viktorovič Savinkov | |
| ruský spisovateľ, revolucionár a terorista | |
.jpg) | |
| Iné mená | V. Ropšin |
|---|---|
| Narodenie | 19. január 1879 Charkov, Ukrajina |
| Úmrtie | 7. máj 1925 (46 rokov) Moskva, ZSSR |
| Odkazy | |
| Commons |  Boris Viktorovič Savinkov |
Boris Viktorovič Savinkov (rus. Борис Викторович Савинков; * 19. január 1879, Charkov, Ukrajina – † 7. máj 1925, Moskva, ZSSR) bol ruský spisovateľ, revolucionár, člen strany socialistov-revolucionárov (Eser) a terorista. Ako člen bojovej frakcie Eserov bol zodpovedný za smrť vládnych aj vojenských predstaviteľov v rokoch 1904 a 1905.
Po Februárovej revolúcii sa v roku 1917 stal dočasným ministrom vojny. Po Októbrovej revolúcii toho istého roku zorganizoval ozbrojené povstanie proti vládnucim boľševikom. Savinkov kvôli hrozbe zatknutia emigroval v roku 1920, no v roku 1924 bol zavolaný späť do Sovietskeho zväzu a bol zatknutý. Jeho smrť dodnes nie je jasná, nie je isté, či z okna väznice vyskočil s úmyslom spáchať samovraždu, alebo bol zavraždený.[1]
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Mladosť
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa v Charkove (Ukrajina). Jeho otec bol poľský sudca. Od roku 1897 študoval na Petrohradskej univerzite. V roku 1899 bol však z univerzity vylúčený pre vyvolávanie nepokojov, presnejšie pre jeho povstanie. Tak sa rozhodol, že doštuduje v Nemecku – v Berlíne a Heidelbergu.
V roku 1898 sa stal členom rôznych socialistických organizácii. V roku 1901, počas ruského cárizmu, bol zatknutý a poslaný do Vologdy. Po prepustení sa zoznámil s niekoľkými ruskými intelektuálmi, medzi nimi boli aj Nikolaj Berďajev a Anatolij Lunačarskýij. Postupom času ho však ideály marxizmu opúšťali a omnoho viac sa mu zapáčila myšlienka terorizmu. V roku 1903 vstúpil do strany socialistov-revolucionárov (Eserov), v ktorej sa zoznámil s Jevno Azefom. [2]
Socialistický revolucionár
[upraviť | upraviť zdroj]Ako terorista bol zodpovedný za vraždy ministra vnútra Vjačeslava von Pleveho, popa Georgija Gapona a cárovho strýka veľkovojvodu Sergeja Alexandroviča. V roku 1906 bol za tieto činy odsúdený na trest smrti, avšak pred popravou sa mu podarilo utiecť z väzenia v Odese a "nájsť útočisko" v exile.
V prvej svetovej vojne bojoval ako dobrovoľník vo francúzskej armáde. Du Ruska sa vrátil až v apríli roku 1917, teda po vypuknutí Februárovej revolúcie. V júli roku 1917 sa stal ministrom vojny. Počas tohto obdobia sa stretol aj s T. G. Masarykom, s budúcim prezidentom Československa. Rokovali ohľadne ustanovenia československých légií, alebo aj o možnom atentáte na V. I. Lenina (Savinkov mal byť vyplatený z fondu Československej národnej rady.)
V auguste sa Savinkov vzdal svojho postu a bol vyhodený zo strany socialistov-revolucionárov, pretože bol zapletený do spiknutia generála Kornilova. Po Októbrovej revolúcii bojoval ako kontrarevolucionár.
Občianska vojna
[upraviť | upraviť zdroj]
Savinkov zostal v Rusku aj po Októbrovej revolúcii a založil novú kontrarevolučnú organizáciu s názvom Spoločnosť pre obranu vlasti a slobody, ktorej sídlo bolo v Moskve na ulici Molochny Alley číslo 6. Savinkov, teda vodca Spoločnosti pre obranu vlasti a slobody, v júli 1918 viedol organizáciu niekoľkých ozbrojených povstaní proti boľševikom. Najvýznamnejšie povstania v Jaroslavli, Rybinsku a Murome. Červená armáda tieto povstania rýchlo zastavila, takže Savinko bol nútený znovu emigrovať do Francúzska. Vo Francúzsku zastával rôzne funkcie v ruských emigračných spoločnostiach a bol hlavným predstaviteľom admirála Alexandra Kolčaka v Paríži. Počas poľsko-boľševickej vojny sa v rokoch 1919-1920 presťahoval do Poľska, kde založil ruskú politickú organizáciu zodpovednú za vytvorenie niekoľkých peších a jazdeckých jednotiek z bývalých vojnových zajatcov Červenej armády. Spolu s Merezhkovským vydal vo Varšave noviny s názvom «За свободу!» („Za slobodu!"). Keď sa v októbri 1921 skončila poľsko-boľševická vojna, poľské orgány vyhostili Savinkova z krajiny, aby nevyvolával ďalšie konflikty so Sovietmi.
Priebeh ´Operácie dôvery´
[upraviť | upraviť zdroj]Savinkov sa poznal so Sidneym Reillym (legendárny odpadlícky britský agent) a vďaka jeho pomocou sa podieľal na mnohých kontrarevolučných organizáciach proti boľševikom, ba dokonca niekedy spolupracoval aj s britskou tajnou spravodajskou službou SIS.
Tieto jeho činnosti mali za následok "Operáciu Dôvery" (rus. Операция «Трест»), ktorú zrealizovala OGPU – vtedajšia sovietska bezpečnostná agentúra.
Savinkov bol nalákaný do Sovietskeho zväzu. Mal stretnúť so sprisahancami, no tí boli falošní. Namiesto sprisahancov ho tam čakala sovietska polícia. Tá ho zatkla a odsúdila na trest smrti, avšak Celoruský ústredný výkonný výbor jeho trest zmiernil na 10 rokov odňatia slobody. Počas vyšetrovania Savinkov vyhlásil, že boľševikov uznal a prijal svoju porážku.
Život vo väzení
[upraviť | upraviť zdroj]Počas odpykávania trestu písal satirické príbehy o emigrantoch a bolo mu dovolené, aby ich vydal.
Savinkovova Smrť
[upraviť | upraviť zdroj]Podľa NKVD Savinkov spáchal samovraždu skokom z okna vo väznici Lubianka v Moskve. Podľa Alexandra Solženicyna (spisovateľ) a ďalších odborníkov bol vo väzení zabitý úradníkmi OGPU, vraj ho vyhodili z okna proti jeho vlastnej vôli. V knihe Súostrovie Gulag od Alexandra Solženicyna sa píše, že jeden úradník OGPU, ktorý bol pri Savinkovovej smrti, bol pri tom, keď ho jeho kolegovia vyhodili z okna. (zdroj: Alexander Isajevič Solženicyn: Súostrovie GULAG)
Literárne diela
[upraviť | upraviť zdroj]- Конь бледный (Konʹ blednyj) (1909), v preklade Kôň biely – Savinkov túto novelu vydal pod pseudonymom V. Ropšin.
- То, чего не было (To, chego ne bylo) (1912), v preklade "To sa nikdy nestalo" – publikované pod pseudonymom V. Ropshin
- Воспоминания террориста (Vospominanija terorista) (1917), v preklade: Spomienky teroristov
- Čierny kôň (novela) (ruské vydanie 1923), ruština: Конь вороной (Konʹ voronoj)
- "List Borisa Savinkova Felixovi Dzeržinskijmu", v ruskej recenzii, roč. 29, č. 3 (júl 1970), strany 325 – 327
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Boris Viktorovich Savinkov | Russian revolutionary [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2020-03-09]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Boris Savinkov [online]. stpetersburg.berkeley.edu, [cit. 2020-03-10]. Dostupné online. Archivované 2019-12-01 z originálu.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Boris Viktorovič Savinkov
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Michael Sayers a Albert E. Kahn – Velké spiknutí
- Jezdec jménem smrt – Film o Savinkovových vraždách v Česko-Slovenskej filmovej databáze
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Boris Savinkov na anglickej Wikipédii a Boris Savinkov na českej Wikipédii.