Preskočiť na obsah

Mir

Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Mir pozri Mir (rozlišovacia stránka).
Mir
Mir pri pohľade z raketoplánu Atlantis, 18. november 1995
Mir pri pohľade z raketoplánu Atlantis, 18. november 1995
Znak Miru
Znak Miru
Údaje o stanici
Volací znak:Mir
Posádka:3
Štart:19. február 1986,
21:28:23 UTC
Štartovacia rampa:Bajkonur, Kazachstan (LC-200)
Návrat:23. marec 2001,
05:59:36 UTC
Hmotnosť:124 340 kg
Dĺžka:19 m (od Základného bloku k modulu Kvant-1)
Šírka:31 m (od modulu Priroda k spojovaciemu modulu)
Výška:27,5 m (od modulu Kvant-2 k modulu Spektr)
Obytný priestor:350 m³
Atmosférický tlak:cca 1 013 hPa
Perigeum:354 km
Apogeum:374 km
Sklon:51,64°
Priemerná rýchlosť:27 700 km/h (7,7 km/s)
Doba obehu:91,9 minút
Obletov za deň:15,7
Počet dní na orbite:5 510 dní (15 rokov a 31 dní)
Počet dní s posádkou:4 592 dní
Počet obletov:86 331
Štatistiky z 23. marca 2001 (pokiaľ nie je uvedené inak).
Zostava
Konfigurácia stanice Mir v máji 1996
Konfigurácia stanice Mir v máji 1996
Mir

Mir (rus. Мирsvet alebo mier) bola prvá sovietska, resp. ruská permanentne obývaná kozmická stanica. Zároveň bola prvou stanicou, ktorá neštartovala jedinou raketou, ale jej komponenty - moduly - boli vynášané postupne. Bola vybudovaná na obežnej dráhe prepojením modulov Mir, Kvant-1 (typový rad 37), Kvant-2, Kristal, Spektrum, Priroda a DM, ktoré do vesmíru štartovali oddelene v rokoch 1986 – 1996. Koncept Miru vznikol na základoch vesmírnych staníc Saľut, skôr vypustených a prevádzkovaných Sovietskym zväzom. Počas programu Shuttle-Mir spojil ruský Mir svoje skúsenosti s raketoplánmi Spojených štátov amerických.

Táto kozmická stanica predstavovala veľké a živé kozmické vedecké laboratórium, ktoré obsluhovali pilotované transportné kozmické lode Sojuz a automatické nákladné lode Progress. Zásoby dodávali aj navštevujúce raketoplány, ktoré tiež dočasne zväčšovali obytné a pracovné priestory. Po pripojení raketoplánu vzniklo v tej dobe najväčšie umelé kozmické teleso s celkovou hmotnosťou 250 ton. Celkový počet experimentov a pozorovaní vykonaných na jeho palube bol vyše 23 000.[1]

Mir bol veľký ako šesť školských autobusov. Vnútri vyzeral ako labyrint plný hadíc, drôtov a vedeckých nástrojov, ako aj každodenných predmetov, ako sú fotografie, detské kresby, knižky a gitara. Bežne v ňom žili traja ľudia, ale niekedy poskytol útočisko až šiestim osobám, vrátane prvého afganského kozmonauta menom Abdul Ahad Mómand. Okrem troch krátkych období bol Mir nepretržite obývaný do októbra 1999. Na palube Miru sa celkove vystriedalo 104 kozmonautov, z toho 62 cudzincov (inej ako ruskej národnosti).[1] Riadiace stredisko Miru, CUP (Centr upravlenija kazmišeskymi poljotami), sídlilo v Koroljove neďaleko Moskvy.

Cesta 15 rokov starej ruskej vesmírnej stanice skončila 23. marca 2001, keď bol Mir cielene navedený do zemskej atmosféry. V nej z väčšej časti zhorel a jeho zvyšky dopadli blízko Nadi (Fidži) do Pacifiku. Na konci jeho životnosti sa objavili návrhy predať ho súkromným spoločnostiam ako prvé mimozemské televízne a filmové štúdio, ale vybavenie sa správalo príliš nespoľahlivo, aby bolo ďalej použiteľné.

Plánovanie a vývoj

[upraviť | upraviť zdroj]

Mir nadväzoval na prvé sovietske orbitálne stanice Saľut. Pôvodne sa uvažovalo o vypustení novej stanice označovanej ako Saľut 8, ktorá bude síce dokonalejšia, ale veľmi podobná predchádzajúcim Saľutom. Niektorí odborníci uvažovali aj o spojení viacerých Saľutov, ku ktorým by boli postupne pridávané laboratóriá a zásobovacie lode. Stanica Mir sa napokon stala úplne inou, samostatnou stanicou, aj keď vychádzala z konštrukcie Saľutov. Konštruktéri zvolili modulovú koncepciu s jedným hlavným blokom, ku ktorému sa dal pomocou spojovacích uzlov pripojiť minimálne rovnaký počet ďalších laboratórií. Toto riešenie malo jednu obrovskú výhodu – konfiguráciu základne bolo možné podľa potreby meniť či dopĺňať o ďalšie časti.

Prvý návrh viacmodulovej orbitálnej stanice vytvoril v 70. rokoch konštruktér Valentin P. Gluško. V roku 1976 padlo rozhodnutie vyvíjať raketu RLA-135, z ktorej sa neskôr stala nosná raketa Energija a dvojicu orbitálnych staníc predbežne označovaných ako DOS-7 a DOS-8 (Dolgovremennaja Orbitalnaja Stancija – dlhodobá orbitálna stanica). Prvá z nich sa neskôr stala Mirom, druhá mala byť plánovaný Mir-2, ktorý bol napokon zlúčený s americkým projektom Freedom a viedol k výstavbe Medzinárodnej vesmírnej stanice. Na rozdiel od staníc Saľut, ktoré mali len dva spojovacie uzly, DOS-7 mala mať až štyri uzly, čo značne rozširovalo možnosti jej využitia. Neskôr konštruktéri pridali ešte ďalšie dva uzly, takže stanica mohla súčasne prijať až 6 nezávislých lodí. V tom istom roku padlo rozhodnutie o inštalácii štyroch bočných blokov na miesta štyroch uzlov.

Replika Základného bloku stanice Mir vystavená v Toulouse vo Francúzsku

Konštrukcia

[upraviť | upraviť zdroj]

Základný blok

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Základný blok

Reálne práce na konštrukcii stanice ešte stále označovanej ako DOS-7 začala konštrukčná kancelária NPO Saľut v júli 1979. Oproti predchádzajúcim typom sa počítalo napríklad s novými a väčšími solárnymi panelmi či s novým navigačným systémom Kurs. Pre Mir bol vyvinutý nový prístroj na získavanie kyslíka z odpadovej vodyElektron a tiež systém na odfiltrovanie oxidu uhličitého z atmosféry stanice, ktorý bol pomenovaný Vozduch. 21. októbra 1980 boli stavebné práce pozastavené a následná revízia ukázala, že DOS-7 bude výrazne ťažší, než sa očakávalo. To viedlo k rozhodnutiu umiestniť čo najviac vybavenia do prídavných modulov.

Práce na výstavbe stanice sa obnovili v januári 1982, ale približne o rok boli prerušená, pretože paralelne bežiace projekty stavby ruského raketoplánu Buranu a jeho nosnej rakety Energije sa ukázali byť finančne príliš náročné. Po vyriešení problémov s peniazmi revízia opäť ukázala preťaženie stanice, tentoraz až o 100 až 4 500 kg. Okrem ďalších presunov zariadenia na iné moduly sa zmenila predpokladaná dráha stanice na energeticky menej náročnú, aby bola raketa Proton schopná na ňu náklad dostať. V priebehu vývojových prác sa vykonávali testy na celkove štrnástich prototypoch stanice.

Základný modul DOS-7 dokončili v decembri 1984 a 6. mája 1985 previezli na kozmodróm Bajkonur, kde sa mali realizovať záverečné testy. Prvý dátum štartu Základného bloku stanovili na 16. februára 1986. Niekoľko desiatok sekúnd pred štartom však riadiace stredisko stratilo spojenie s modulom a preto sa štart odvolal. Modul úspešne odštartoval o štyri dni neskôr s nosnou raketou Proton K.

Vývoj ostatných modulov

[upraviť | upraviť zdroj]
Snímka zachytáva dva satelity Zeme: prirodzený – Mesiac (vpravo) a umelý – Mir (vľavo)

Podľa pôvodných predstáv firmy NPO Energija sa mali k Základnému bloku pripojiť sedemtonové moduly, ktoré by boli vynášané raketou Sojuz a časom pravidelne obmieňané. Tento návrh bol neskôr nahradený návrhom dvadsaťtonových modulov s označením 37K. Prvý z týchto modulov, 37KE, mal byť pôvodne vyslaný k stanici Saľut 7, ktorá istý čas obiehala Zem zároveň s Mirom, no vzhľadom na časový sklz sovietski predstavitelia prijali rozhodnutie poslať modul radšej na Mir. Podobne ako Základný blok, aj 37KE najprv prekračoval svojou hmotnosťou nosnosť rakety Proton. Po redukcii vybavenia a paliva sa jeho štartovacia hmotnosť ustálila na 22 797 kg. Po technických problémoch napokon modul 37KE pomenovaný Kvant odštartoval v marci roku 1987. K Miru ho doviedol ťahač, ale kvôli predchádzajúcim neúspešným pokusom o pripojenie spotreboval priveľa paliva a nebol riadene navedený do atmosféry.

Ďalšie moduly sa podobne ako Kvant mali skladať z dvoch častí – z vlastného modulu a z kozmického ťahača, ktorý sa po pripojení modulu k stanici mal od neho oddeliť a zhorieť v atmosfére. Tento plán bol nakoniec zamietnutý ako neekonomický. Po odstránení ťahača z tretieho vyvíjaného modulu 37KD vzrástli možnosti jeho využitia až o dve tony vybavenia. Už vyrobené ťahače boli rozobrané a zakomponované do nových modulov. V októbri 1984 bola schválená výroba štyroch veľkých modulov s označením 77KSD. Tie boli neskôr pomenované ako Kvant-2, Kristall, Spektr a Priroda. Ich štarty mali nasledovať krátko po štarte modulu Kvant, ale postupne sa omeškávali za termínmi. Niektoré moduly sa dostali do vesmíru až s niekoľkoročným oneskorením. Na ich výstavbu, skúšky a vypustenie doliehali predovšetkým vtedajšie finančné a technologické podmienky.[2]

Napriek pôvodnému predpokladu, že všetky moduly stanice budú vypustené v priebehu dvoch rokov a celková doba činnosti stanice dosiahne 6 rokov, posledný modul odštartoval do vesmíru až desať rokov po vypustení prvej časti stanice.

Základný blok stanice Mir
Modul Kristall
Modul Kvant-1
Modul Kvant-2 ako súčasť Miru
Modul Spektr
Modul Priroda pre diaľkový prieskum Zeme

Kozmická stanica Mir sa skladala z týchto modulov:

Základný blok
Obytný a riadiaci modul, prvý modul stanice. Konštrukčne sa skladal zo štyroch základných častí: prechodového úseku, pracovného úseku, prístrojového úseku a z prechodovej komory. Bol dlhý 13,13 m, jeho maximálny priemer bol 4,15 m, a pri štarte vážil približne 21 ton. Guľovitý modul s päticou voľných uzlov slúžil zároveň ako prechodová komora pre výstup kozmonautov do otvoreného vesmíru. Z modulu vychádzali dve krídla solárnych panelov s celkovým rozpätím 75 m², ku ktorým sa v roku 1987 pridalo ďalších 22 m².
Kvant-1
Astrofyzikálny modul pozostávajúci z laboratórneho úseku, prechodovej komory a externého úseku prístrojov. Laboratórny úsek mal tvar valca a vpredu prechádzal do kónickej časti s aktívnym spojovacím uzlom. Z opačnej strany bol potom ohraničený guľovým dnom. Hlavnú časť vedeckého vybavenia modulu Kvant predstavovalo medzinárodné observatórium Röntgen s celkovou hmotnosťou 800 kg. Dĺžka celého modulu bola 5,8 metra a jeho hmotnosť 11 050 kg.
Kvant-2
Modul určený na vybavenie palivom, spotrebnými látkami, a dovybavenie Miru zariadením, ktoré pre priveľkú hmotnosť nemohlo odštartovať v Základnom bloku. Jeho konštrukcia je odvodená od transportnej kabíny pôvodne určenej pre vojenské stanice Almaz. Modul sa skladal z troch hermetizovaných častí: z nákladnej s prístrojmi, pozorovacej vedeckej a špeciálnej prechodovej kabíny. Nachádzali sa v ňom aj komora pre výstup do otvoreného priestoru, systém regenerácie pitnej vody a sprchovací kút. Modul bol dlhý 12,4 m, široký 4,35 metra (v maximálnom priemere) a vážil 18,5 tony. Niesol dve krídla solárnych panelov s celkovou plochou 53 m².
Kristall
Technologický modul. Bol určený na vedecké a technologické pokusy, ako aj na spojenie s raketoplánom Buran, ku ktorému však nikdy nedošlo. Skladal sa z dvoch hermetizovaných častí a mal dĺžku 11,9 metra. Jeho maximálny priemer bol 4,35 metra a vážil 19 640 kg. Nachádzali sa v ňom tiež schránky s prístrojmi a potravinami. Niesol dve krídla solárnych panelov s plochou 70 m². Okrem uzlu na pripojenie k Miru a uzlu na spojenie s raketoplánom mal ešte tretí uzol, ku ktorému sa mal pripojiť modul vykonávajúci astronomické pozorovania.
Spektr
Modul slúžiaci na pozorovanie Zeme, najmä prírodných zdrojov a atmosféry. Bol vybavený ruskými aj americkými prístrojmi. V okamihu štartu mal hmotnosť 23 500 kg, z čoho na samotný modul bez zásob a pohonných hmôt pripadlo 19 640 kg. Obsahoval vybavenie pre atmosférický prieskum, technologické experimenty, monitorovanie a sledovanie atmosféry Zeme a monitorovanie röntgenového a gama žiarenia. Mal dĺžku 12 metrov a maximálny priemer 4,35 m. Niesol až štyri slnečné panely.
Docking Module (DM)
Modul zaisťujúci spojenie s americkým raketoplánom, pretože spojenie cez modul Kristall bolo komplikované. Cez DM sa mohla s Mirom spojiť aj loď Sojuz. Jeho vedecké vybavenie bolo minimálne. Modul dosahoval dĺžku 4,7 metra a pripájali sa k nemu dva solárne panely, z toho jeden čisto ruskej výroby, druhý bol výsledkom americko-ruskej spolupráce.
Priroda
Modul pre diaľkový prieskum Zeme. Prebiehalo na ňom meranie prímesí rôznych látok v atmosfére, sledovanie globálnej tepelnej výmeny, pozorovanie cirkulácie mrakov, meranie erózie, rádioaktivity, monitorovanie ekologickej situácie a i. Jeho dĺžka bola 12 m, priemer 4,35 m a hmotnosť 19 700 kg. Modul niesol tiež väčšie množstvo amerických prístrojov. Nebol vybavený solárnymi panelmi a do príletu k Miru mu elektrickú energiu zaisťovalo 168 batérií. Po spojení s Mirom sa pripojil na jeho energetické zdroje a batérie sa naložili do lode Progress, v ktorej spolu s ostatným odpadom zhoreli v atmosfére.

Prielezy medzi modulmi mali jednotný priemer 0,8 metra. Manévrovanie každého modulu na dráhe, jeho priblíženie a spojenie s orbitálnym komplexom Mir zaisťoval systém služobnej a motorovej sekcie. Spájanie trvalo 22 minút a uskutočňovalo sa na vysokej obežnej dráhe. Priťahovanie modulov k stanici a hermetizáciu zabezpečili spojovacie sústavy.[3]

Prehľad modulov

[upraviť | upraviť zdroj]
Modul Dátum štartu Nosná raketa Dátum pripojenia Hmotnosť modulu Sojuz Nákres Poloha modulu v konfigurácii s Mirom
Základný blok 19. február, 1986 Proton 8K82K N/A 20 100 kg N/A
Kvant-1 31. marec, 1987 Proton 8K82K ~9. apríl, 1987 10 000 kg TM-2
Kvant-2 26. november, 1989 Proton 8K82K 6. december, 1989 19 640 kg TM-8
Kristall 31. máj, 1990 Proton 8K82K 10. jún, 1990 19 640 kg TM-9
Spektr 20. máj, 1995 Proton 8K82K 1. jún, 1995 19 640 kg TM-21
Docking Module 12. november, 1995 Atlantis (STS-74) 15. november, 1995 6 134 kg TM-22
Priroda 23. apríl, 1996 Proton 8K82K 26. apríl, 1996 19 000 kg TM-23

Palubné systémy

[upraviť | upraviť zdroj]
Používateľské rozhranie palubného počítača zo stanice Mir

Kontrolný a riadiaci systém: Jeho základ predstavovalo 7 počítačov, ktoré umožnili maximálne automatizovať riadenie letu, činnosť palubných systémov a vedecké aparatúry. S palubnou automatikou boli spojené tiež pulty povelovej a výstrahovej signalizácie, riadenie motorových jednotiek, systémov elektrického zásobovania, regenerácie vody, termoregulácie a zaistenie výstupu kozmonautov do otvoreného priestoru.

Systém riadenia letu: Úlohou tohoto systému bolo udržiavať stanicu v požadovanej polohe a orientácii. Systém prijímal údaje zo snímačov uhlových rýchlostí (akcelerometrov), slnečných a astronavigačných snímačov, infračervených snímačov a optických zameriavačov. Významnou novinkou v systéme orientácie bolo použitie gyroskopických stabilizátorov.

Motorový systém: Vlastný motorový systém tvorili dva hlavné motory s ťahom 2943 N. Používali sa pri korekciách obežnej dráhy. Okrem toho stanica obsahovala ešte 32 malých reaktívnych motorov s ťahom 137,3 N. Všetky motory spaľovali jednotnú pohonnú zmes so spoločnej nádrže. Motory boli umiestnené na častiach modulov nazývaných prístrojové úseky.

Energetické systémy: Primárnym zdrojom elektrickej energie boli solárne panely pracujúce na báze arzenidu galitého. Vďaka snímačom polohy Slnka boli vždy automaticky orientované na Slnko. Tento primárny zdroj sa napájal na systém paralelne pripojených akumulátorových batérií, ktoré bezprostredne napájali palubnú rozvodnú sieť s jednosmerným napätím 28,5 V. Ak bolo treba zvýšiť výkon elektrickej siete, zapájali sa aj záložné batérie.

Systém termoregulácie: Rovnakú teplotu a vlhkosť vzduchu na Mire udržiavali citlivé kontrolné snímače, bloky systému automatickej a ručnej regulácie, výkonné prístroje a zariadenie odvádzajúce do kozmického priestoru odpadové teplo. Teplota sa mohla meniť v rozsahu 18 až 28 °C, relatívna vlhkosť vzduchu v rozsahu 30 až 70 % a atmosférický tlak 1066,4 hPa až 1293 hPa.

Systém zabezpečenia životných podmienok: Hlavnú zásobu vody predstavovala voda privezená zo Zeme zakonzervovaná pomocou iónov striebra a uskladnená v desaťlitrových nádržiach. Ďalšia voda sa získavala z atmosférickej vlhkosti. Denný príjem vody na kozmonauta bol 2 litre. Dehydrované potraviny sa skladovali v mrazničke pri teplote až −10 °C. Držalo sa v nej asi 40 kg rôznych produktov vrátane chleba, ovocia, zeleniny, čaju a kávy. Na palube existovalo tiež „umývadlo“ tvorené guľovým plášťom s výrezmi pre ruky a tvár. Prídel vody na umývanie na osobu bol len 0,3 litra denne, ako umývací prostriedok sa väčšinou používali navlhčené špongie. Na údržbu čistoty stanice slúžil vysávač a vlhké prachovky. Toaleta pripomínala pozemskú toaletu, kvôli mikrogravitácii pracovala na podtlakovom princípe. Tento koncept sa využíva aj dnes na Medzinárodnej vesmírnej stanici.

Kozmonaut Jurij Usačov vo svojej súkromnej kóji, marec 1996
Astronautka Shannon Lucidová cvičí na bežiacom páse počas pobytu na Mire

Na palube Miru mohlo spoločne pracovať až šesť kozmonautov, väčšinou však ich počet nebol vyšší ako traja. Dopravu im zabezpečovali kozmické lode Sojuz-TM alebo Sojuz-T, materiál nákladné lode Progress a Progress M. Neskôr zaisťovali zásobovanie a výmenu člena posádky aj americké raketoplány. Prvá, dvojčlenná posádka vstúpila na Mir 15. marca 1986, posledná ho opustila 15. júna 2000.

Typický denný program posádky

[upraviť | upraviť zdroj]

Kozmonauti sa riadili moskovským časom s tým rozdielom, že sa neprechádzalo na letný čas.

  • 08:00 – prebúdzanie, ranná toaleta, inšpekcia stanice
  • 09:00 – raňajky
  • 09:40 – začiatok práce, cvičenie, komunikácia so Zemou
  • 14:00 – obed
  • 15:00 – práca, cvičenie, komunikácia so Zemou
  • 19:00 – večera, príprava práce na ďalší deň
  • 21:30 – voľný čas
  • 23:00 – začiatok spánku[4]

V prípade mimoriadne silných slnečných erupcií mali kozmonauti pracovnú dobu obmedzenú a museli tráviť viac času v súkromných kójach, ktoré boli lepšie odtienené voči slnečnej radiácii.

Kvôli výskumu, montáži, ale aj rôznym opravám museli kozmonauti niekedy vystúpiť v skafandroch z Miru do otvoreného vesmíru. Celkový počet výstupov do kozmu bol 78 v súhrnnom trvaní 359 hodín.[1]

Priebeh letu

[upraviť | upraviť zdroj]
Zjednodušený prierez Základným blokom stanice Mir

Základný blok bol na obežnú dráhu vypustený 19. 2. 1986 s nosnou raketou Proton K. V dátume štartu sa niektoré zdroje od seba líšia, lebo hoci Základný blok odštartoval 19. februára o 21:28 svetového času, na kozmodróme Bajkonur bol v tom čase už 20. február.[5] Z východiskovej obežnej dráhy sa stanica vlastnými motorickými manévrami dostala 7. marca toho istého roku na pracovnú obežnú dráhu. Pôvodné plány sovietskych inžinierov hovorili o tom, že by všetky vedecké moduly zamierili do kozmu v najbližších dvoch rokoch. Nakoniec ale, predovšetkým vinou technických a rozpočtových problémov, došlo k tomu, že posledný z modulov vzlietol až 10 rokov po štarte Základného bloku stanice.

Spočiatku sa Základný blok pohyboval po značne excentrickej dráhe (171 – 302 km v deň vypustenia), neskôr sa dráha upravovala a 26. marca 1986 bol rozdiel medzi apogeom a perigeom iba 20 km (priemerná výška 348 km). 15. marca 1986 sa nad Atlantickým oceánom spojila so Základným blokom transportná loď Sojuz T-15, ktorá odštartovala z Bajkonuru 13. marca. Po kontrole hermetickosti spoja kozmonauti Leonid Denisovič Kizim a Vladimir Alexejevič Soloviov prešli do stanice ako jej prvá základná posádka. Let Sojuz T-15 nemal veľa vedeckých cieľov. Úlohou kozmonautov bola hlavne previerka systémov stanice a ich uvedenie do funkcie. V tom čase bola v obytnej časti stanice teplota 24 °C a tlak 1147 hPa. 21. marca sa ku komplexu pripojila i zásobovacia loď Progress 25. Kozmonauti skúšali okrem iného aj rôzne spôsoby riadenia komplexu, nový systém rádiového spojenia a vyfotografovali tiež Halleyovu kométu. Prvá posádka opustila stanicu 5. mája. Po ukončení 51-dňového pobytu na stanici Mir však loď Sojuz T-15 nepristála hneď na Zemi, ale preletela ku kozmickej stanici Saľut 7 a spojila sa s ňou. Takýto prelet medzi dvoma stanicami sa uskutočnil po prvýkrát v histórii kozmonautiky.

V období od 5. mája do 26. júna ostala stanica bez posádky. 22. mája vzlietla k Miru bezpilotná loď Sojuz TM-1. Jej automatická misia bola zakončená úspešným pristátím ešte pred návratom kozmonautov. 26. júna sa na stanicu vrátili Kizim a Solovjov a zostali tam až do 16. júla. Súhrnný čas, ktorý prvá posádka strávila na Mire, bol 70 dní, 10 hodín a 57 minút.[6] Ich odchodom sa začalo posledné obdobie bez posádky, ktoré ukončil prílet Jurija V. Romanenka a Alexandra I. Lavejkina 7. februára 1987.

Prvé dva moduly Miru – Základný blok a Kvant-1

Začiatkom roka 1987 zlyhala nosná raketa Proton vynášajúca do kozmu komunikačnú družicu Luč, ktorá mala zlepšiť možnosti spojenia Miru s riadiacim strediskom v Kaliningrade. V priebehu roku 1987 sa na Mire vystriedali 4 stále posádky a k Základnému bloku bol pripojený modul Kvant. Túto udalosť sprevádzalo množstvo problémov. Pre prípad možnej havárie sedeli členovia posádky Romanenko a Lavejkin počas spojovacieho manévru v transportnej lodi Sojuz oblečení v skafandroch. Pri prvom pokuse o spojenie sa obe telesá minuli o 10 metrov. 9. apríla prebehol druhý pokus: astrofyzikálny modul sa zachytil o spojovací uzol stanice, nedošlo však k pevnému mechanickému spojeniu. Pri elektromechanickom priťahovaní modulu sa posun zastavil vo vzdialenosti 375 mm z potrebných 384 mm. O dva dni neskôr riadiace stredisko rozhodlo o neplánovanom výstupe vtedajšej posádky, Romanenka a Lavjejkina, do otvoreného priestoru. Kozmonauti prerúčkovali k zadnej časti stanice a okolo 20:43 UT oznámili riadiacemu stredisku, že plochy oboch spojovacích uzlov asi o centimeter nedoliehajú. Po vyskrutkovaní spojovacej tyče Kvantu a vzdialení telies sa zistilo, že príčinou bol textilný vak – podľa jedného zdroja sáčok s hygienickými potrebami[7], podľa iného vak s odpadom[8], ktorý sa tam nedopatrením dostal. Kozmonauti predmet odstránili a očistili spojovacie plochy. Následne, ako prví ľudia v histórii, priamo sledovali automatické spojenie modulov. Po troch hodinách a 40 minútach výstup do otvoreného priestoru skončil. Kozmonauti potom postupne oživovali modul Kvant, v ktorom začali prebiehať prvé experimenty a pozorovania.

Keď sa v máji s Mirom spojila nákladná loď Progress-30, po prvýkrát v histórii kozmonautiky tak vznikol komplex zložený zo štyroch telies (Základný blok – Kvant – Sojuz TM-2 – Progress-30). 9. júna začalo medzinárodné observatórium Rentgen pozorovať výbuch známej supernovy SN 1987A. V júni tiež kozmonauti J. Romanenko a A. Lavejkin nainštalovali solárny panel s celkovou plochou 22 m². 22. júla odštartovala kozmická loď Sojuz TM-3, ktorej posádku tvorili Alexandr Viktorenko a Alexandr Alexandrov. Po návrate lode na Zem sovietski predstavitelia oznámili, že Mir bude trvalo osídlený a posádky sa budú striedať priamo za prevádzky.[9] Predtým príletu novej posádky vždy predchádzal odlet starej. Podľa nového plánu mali na krátke obdobie súčasne pracovať na Mire predchádzajúca a nasledujúca posádka.

1988 – 1989

[upraviť | upraviť zdroj]
Konfigurácia stanice Mir v roku 1989

V roku 1988 sa na Mire vystriedalo 12 kozmonautov. Medzi nimi aj prvý afganský kozmonaut Abdul Ahad Mómand. Pokračovala práca predovšetkým vo vedeckých experimentoch: príprava polovodičových materiálov, geofyzikálne experimenty, diaľkový prieskum Zeme, fotografovanie oblohy v ultrafialovej oblasti spektra, sledovanie zdravotného stavu a pracovných schopností kozmonautov a iné. 26. februára, 3. júna a 20. októbra prebehli výstupy do otvoreného priestoru. Na poslednom z nich bolo zaujímavé to, že skafandre kozmonautov Titova a Manarova neboli v autonómnom režime, ale boli pripojené na palubný systém zabezpečenia životných podmienok. Tretí člen posádky, Poljakov, bol počas výstupu v návratovom module lode Sojuz-TM 6. Ak by nastala nejaká havária, mohol sa okamžite oddeliť od stanice a pristáť. Tento postup bol v prípade nebezpečných operácií použitý viackrát.

V období od 26. apríla do 7. septembra 1989 bola stanica opäť bez posádky, pretože sa zdržala výroba ďalších vedeckých modulov. Počas tohto obdobia zásobovacia loď Progress-41 naviedla Mir na vyššiu obežnú dráhu. Samotnej lodi však už nezostával dostatok pohonných hmôt na riadené navedenie do atmosféry a tak po štyroch dňoch vstúpila do zemskej atmosféry neriadene.[10]

Posádka sa vrátila na stanicu v kozmickej lodi Sojuz TM-8. Tvorili ju Alexandr Viktorenko a Alexandr Serebrov. Pri stretávaní so stanicou nastali komplikácie a z dvadsaťmetrovej vzdialenosti musela posádka pripojiť loď ručným riadením. Keďže manéver sa neplánovane odohrával nad nočnou stranou Zeme, museli si spojovací uzol osvetľovať svetlometom. Po spojení posádka oživila a skontrolovala stanicu a vyložila zásoby z nákladnej lode Progress M-1.

Jednou z najvýznamnejších udalostí tohoto roka je pripojenie modulu Kvant-2, ktorý odštartoval 26. novembra. Štart komplikovali technické problémy s navigačným systémom Miru Kurs. Navyše sa krátko po štarte zistilo, že jeden z dvoch slnečných panelov sa neotvoril úplne. Neskôr sa ho podarilo otvoriť. 2. decembra prebehol neúspešný pokus o pripojenie modulu k stanici. Počas stretávacieho manévru totiž zlyhalo 6 gyroskopov stanice. Na druhý pokus, 6. decembra sa modul úspešne pripojil ku komplexu. Modul obohatil stanicu o komoru na výstup do otvoreného priestoru, systém regenerácie pitnej vody a vzduchu, sprchovací kút a ďalšie vybavenie.

1990 – 1995

[upraviť | upraviť zdroj]
Mir pri pohľade z raketoplánu Discovery, február 1995
Kozmonaut Valerij Poľakov sa pozerá z okna stanice Mir pri pohľade z blížiaceho sa raketoplánu Discovery počas misie STS-63, 6. február 1995
Raketoplán Atlantis spojený so stanicou Mir, 4. júl 1995

Začiatkom roku 1990 vykonali Viktorenko a Serebrov tri výstupy do otvoreného priestoru. Počas tretieho výstupu po prvýkrát vyskúšali novú prechodovú komoru v module Kvant-2 a otestovali nové skafandre typu Orlan. 1. februára bolo počas ďalšieho výstupu odskúšané kozmické kreslo Ikaros, ktoré umožňuje kozmonautovi pohybovať sa nezávisle od kozmickej lode alebo stanice. NASA vyvinula podobné zariadenie označované ako MMU, ale rovnako ako MMU, ani Ikaros sa napokon v praxi nepoužíval.

11. februára odštartovala k Miru loď Sojuz TM-9 s novou posádkou, ktorú tvorili Anatolij Soloviov a Alexandr Balandin. Vo vesmíre zistili poškodenie tepelnej izolačnej vrstvy na povrchu návratového modulu, ktorá ich mala chrániť pred extrémnymi teplotami. Po spojení s Mirom preto uskutočnili opravársky výstup, ktorý trval rekordných 7 hodín 16 minút. Pri návrate nastal problém s uzavretím krytu prechodovej komory v module Kvant-2. Z tohto dôvodu sa museli vrátiť cez starú komoru v Základnom bloku.

31. mája 1990 odštartoval modul Kristall, ktorý sa spojil s komplexom na druhý pokus. 8. januára 1994 na stanicu priletel lekár a kozmonaut Valerij Poľakov a na Zem sa vrátil o 437 dní neskôr. Doteraz je držiteľom rekordu v najdlhšom neprerušenom pobyte vo vesmíre. Prvenstvo v najdlhšom pobyte na stanici Mir patrí Sergejovi Avdejevovi. Tento ruský kozmonaut pri troch letoch v rokoch 1992 až 1999 strávil vo vesmíre spolu 747 dní.[11]

3. októbra 1994 k Miru po prvýkrát vycestoval európsky kozmonaut, Nemec Ulf Merbold. Bol nielen prvým Európanom na palube Miru, ale aj prvým Európanom na palube raketoplánu. Koncom roku sa na Mir v lodi Sojuz TM-11 dostal aj prvý reportér vo vesmíre – štyridsaťosemročný Japonec Tojohiro Akijama. Niesol si so sebou šesť kamier a štyridsať hodín prázdnych pásiek.[12]

14. marca 1995 sa začala spolupráca na Mire medzi Ruskom a USA. Vo vesmírnej lodi Sojuz TM-21 okrem ruských pilotov sedel aj americký astronaut Norman Earl Thagard. Tým sa stal prvým Američanom, ktorý letel v ruskej vesmírnej lodi. Štart spôsobil na rampe problémy a tie vyústili do menšieho požiaru. Thagard sa vrátil na Zem raketoplánom Atlantis s misiou STS-71 po 115-dňovom lete. Atlantis bol prvý raketoplán, ktorý sa spojil s Mirom (29. júna 1995 o 13:00 UT). Pri odpojení raketoplánu sa oddelila aj loď Sojuz TM-21 s posádkou Miru, ktorá mala odlietajúci raketoplán so stanicou fotografovať. Vo chvíli, keď stanica ostala bez posádky, však hlavný počítač zlyhal a spolu s ním aj stabilizačný a orientačný systém. Kozmonauti po návrate túto poruchu odstránili.

Po niekoľkoročnej prestávke bol Mir rozšírený až v máji 1995, kedy sa ku komplexu pripojil modul Spektr. Pre prípad, že by sa pripojenie na prvý pokus nevydarilo, bol modul navrhnutý tak, aby mohol lietať samostatne vo vesmíre ešte 90 dní. Modul mal vo výbave tiež štyri solárne panely.

12. novembra 1995 odštartoval raketoplán Atlantis na misiu STS-74, ktorý v nákladovom priestore niesol spojovací modul DM. 15. novembra sa modul stal súčasťou komplexu.

1996 – 1998

[upraviť | upraviť zdroj]
Kozmická loď Sojuz TM-24 pripojená k stanici Mir, 21. september 1996
Poškodenia spôsobené požiarom
Astronaut Jerry Linenger s nasadenou dýchacou maskou po požiari na stanici Mir v roku 1997

22. marca 1996 priviezol raketoplán Atlantis na palubu Miru prvú americkú astronautku, Shannon Lucidovú, ktorá tam ostala dlhšiu dobu.

23. apríla 1996 sa do vesmíru vydala posledná časť komplexu, modul Priroda. Po jeho štarte sa vyskytol problém s dodávkou elektrickej energie. Po úspešnom spojení bol komplex konečne kompletný.

26. februára 1997 vypukol na palube Miru požiar. Príčinou bolo vzplanutie zariadenia slúžiaceho na regeneráciu vzduchu. Kozmonauti Valerij Korzun a Alexandr Kaleri požiar okamžite zaregistrovali a nasadili si plynové masky. Podľa amerického člena posádky Linengera plamene siahali do výšky 1 a pol metra a navyše blokovali prístup do lode Sojuz, ktorou mali v prípade nebezpečenstva uniknúť zo stanice. Po štvrťhodine sa podarilo požiar uhasiť, ale stanica bola plná čierneho dymu. Následne sa vyskytlo množstvo porúch: zlyhala aparatúra na filtráciu vzduchu aj systém orientácie solárnych panelov. Začiatkom apríla začala unikať chladiaca kvapalina zo systému modulu Kvant-2. Kozmonauti museli zmeniť orientáciu stanice, aby bol poškodený modul zatienený pred slnečným žiarením ďalšími modulmi a tak sa zabránilo jeho prehriatiu.

NASA bola rozhorčená z pretrvávajúcich problémov a tiež z toho, že ju o požiari na stanici informovali až po niekoľkých hodinách napriek tomu, že v tom čase sa na jej palube nachádzal americký astronaut. Nasledujúci rok uvažovala o tom, či je bezpečné posielať na Mir amerických astronautov. Vedúci strediska letov v Korľove prehlásil, že USA problémy príliš dramatizujú a situácia na palube nie je nijako mimoriadna ani nebezpečná. Až potom, čo 21. marca vysvitlo, že kozmonautovi Lazutkinovi vnikol pri oprave chladiaceho systému do oka glykol, Rusko prvýkrát pripustilo, že vážne uvažuje o evakuácii posádky.[13]

Zrážka s Progressom

[upraviť | upraviť zdroj]
Vonkajší pohľad na ťažko poškodený modul Spektr po kolízii s Progressom. Snímku urobila posádka raketoplánu Atlantis pri misii STS-86
Blízky pohľad na zničené solárne panely modulu Spektr po kolízii s Progressom

Za najhorší a najnebezpečnejší problém, aký kedy Mir postihol, sa považuje zrážka s nákladnou loďou Progress M-34. Ku kolízii došlo 25. júna 1997 v čase 11:20 SELČ. Deň predtým bol Progress odpojený od stanice. 25. júna sa posádka pokúsila pri ručnom navádzaní o opätovné spojenie, aby sa preverila funkčnosť nového navigačného systému TORU. Loď však namiesto toho narazila do vedeckého modulu Spektr, najprv do jeho solárnych panelov, v ktorých ostala asi 40 cm diera, potom do samotného modulu, ktorý ťažko poškodila. Podľa niektorých zdrojov to bolo vinou kozmonautov Vasilija Ciblijeva a Alexandra Lazutkina, ktorí zrejme v dôsledku prepracovania a únavy Progress zle naviedli. Iní za príčinu považujú zlyhanie navádzacieho systému Progressu. Náraz spôsobil dekompresiu modulu Spektr – z modulu začal unikať vzduch. Len zázrakom nedošlo k obetiam na životoch. Mir tak prišiel o jeden zo svojich modulov, ktorý musela posádka núdzovo uzavrieť a preťať káble zaisťujúce 40 % elektrickej energie. Z desiatich solárnych panelov prišiel Mir hneď o štyri umiestnené na module Spektr, ktoré navyše patrili medzi najnovšie a najvýkonnejšie. Spolu s modulom stratili tiež množstvo amerických a ruských experimentov a tiež kajutu a všetky osobné veci vtedajšieho amerického člena posádky, Michaela Foaleho.

Následky tejto kolízie ústili do množstva ďalších porúch v chode stanice. 27. júna sa stanica na viac než hodinu vymkla spod kontroly. 3. júla nastali problémy so stabilizačným systémom. Kvôli pokusu o opravu Spektra ho museli kozmonauti odpojiť, ale tým sa Mir otočil do nevhodného uhla a na jeho solárne panely dopadalo ešte menej energie ako predtým. Kozmonauti napokon natočili Mir do správnej polohy pomocou manévrovacích rakiet. Nastala tiež porucha kyslíkového systému Elektron. Plánovaný výstup ohrozili aj kardiovaskulárne problémy veliteľa Ciblijeva. Napokon bolo rozhodnuté, že do kozmu vystúpi až ďalšia posádka.

Ruskí špecialisti vypracovali plán na aspoň čiastočnú obnovu modulu Spektr, ktorý podľa všetkého neprišiel o všetok vzduch, ale tlak v ňom bol nebezpečne nízky. Na zásobovacej lodi Progress M-35 (štart 5. júla pripojený ku stanici o dva dni neskôr) dodali na Mir niekoľko špeciálnych súčiastok, ktoré umožnili prepojiť káble zo slnečných batérií Spektra s elektroinštaláciou Miru. Nová posádka, Anatolij Soloviov a Pavel Vinogradov, pri výstupe do otvoreného priestoru nainštalovala spojovacie súčiastky medzi Mirom a Spektrom.

1998 – 2001

[upraviť | upraviť zdroj]
Kozmická stanica Mir na obežnej dráhe Zeme, 29. január 1998

2. júna 1998 odštartoval raketoplán Discovery na misiu STS-91. Išlo o deviatu a poslednú misiu, ktorej cieľom bola vesmírna stanica Mir. Raketoplánom sa na Zem vrátil astronaut Andrew Thomas. 15. júna 2000 opustila Mir posledná stála posádka, Sergej V. Zaľotin a Alexandr J. Kaleri. Tri dni predtým absolvovali posledný výstup do kozmu, ktorý trval 4 hodiny 52 minút. Pri výstupe demontovali vedecké prístroje, ktoré boli umiestnené na vonkajšej časti stanice. Nepotrebné vybavenie a odpadky naložili do lode Progress M1-2, potrebný náklad a vzorky umiestnili na palubu svojej návratovej lode Sojuz-TM 30. O 19:10 UT bol uzavretý prielez medzi Sojuzom a Mirom, o 21:24:49 UT sa posledný Sojuz oddelil od stanice. 15. októbra ho nasledoval aj Progress M 1-2. V čase od 2. októbra do 25. októbra bola stanica riadená zo Zeme. Ku koncu roka strácalo riadiace stredisko so stanicou spojenie. 30. decembra 2000 vydala Vláda Ruskej federácie nariadenie organizácii Roskosmos, aby zaistila bezpečné stiahnutie komplexu z obežnej dráhy.

Zánik stanice

[upraviť | upraviť zdroj]
Miesto dopadu trosiek stanice Mir v južnom Tichom oceáne

24. januára 2001 v 04:28:42 UT z Bajkonuru odštartovala nákladná loď Progress M1-5 s nákladom 2 677 kg paliva, z toho 1 797 kg bolo určené pre navedenie Miru do atmosféry Zeme. Ak by sa jej pripojenie k Miru nepodarilo, bola pripravená tzv. záchranná expedícia na lodi Sojuz. Jej posádku tvorili Gennadij I. Padalka a Nikolaj M. Budarin. Tá mala v prípade potreby zaistiť ručné spojenie s Mirom, no vyslanie misie napokon nebolo potrebné. O deň neskôr – 25. januára 2001 o 05:20 UT sa od Miru oddelila predchádzajúca nákladná loď Progress M-43 a uvoľnila tak zadný styčný uzol +X (na module Kvant) pre Progress M1-5. 27. januára o 05:33 UT sa Progress M1-5 v automatickom režime úspešne spojil s Mirom (ten bol v tom čase na dráhe vo výške okolo 292 km). Predchádzajúci Progress M-43 bol dňa 29. januára o 02:12 UT brzdiacim manévrom navedený do hustých vrstiev atmosféry, kde okolo 02:58 UT zanikol.

Progress M1-5 nakoniec 23. marca (keď priemerná výška dráhy klesla pod 220 km) naviedol neobývaný Mir do hustých vrstiev atmosféry tak, aby jeho zvyšky dopadli do Tichého oceánu medzi Austráliou a Južnou Amerikou. Prvý korekčný manéver začal o 00:32:47 UT (t=1251 s, Dv=9,3 m/s) motormi systému DPO (Dvigateli Pričalivanija i Orientacii) s ťahom okolo 900 N nákladnou loďou Progress M1 – 5. Výsledná dráha mala výšku približne 187 km až 218 km. O 02:01:11 UT začal druhý korekčný manéver (t=1394 s, Dv=10,4 m/s) motormi systému DPO. Výsledná dráha mala výšku približne 159 až 218 km. V oboch prípadoch pracovali motory DPO približne 32,5 minúty. Posledný brzdiaci manéver sa začal o 05:07:34 UT (t=1950 s, Dv=28 m/s) hlavným korekčným motorom SKD (Sbližajušče-Korrektirujuščij Dvigatel') s ťahom 3,1 kN, ktorý pracoval až do vyhorenia všetkých zásob pohonných látok. Zážih nastal nad Stredozemným morom. V čase 05:40 UT bol posledný brzdiaci manéver úspešne ukončený a Mir bol na plánovanej zostupovej dráhe.

Okolo 05:41 UT Mir vstúpil do atmosféry vo výške 120 km východne od Filipín. Najskôr sa odlomili a boli zničené antény a solárne panely. Potom došlo k vlastnému rozpadu stanice na jednotlivé moduly a ich zničeniu pôsobením aerodynamického ohrevu a aerodynamických síl vo výškach medzi 90 km až 40 km. Táto fáza zániku bola pozorovaná množstvom svedkov z ostrovov Fidži.

Okolo 06:00 UT dopadli zvyšky Miru do Tichého oceánu. Väčšina úlomkov sa roztavila a zhorela v atmosfére, ale množstvo z nich s celkovou hmotnosťou 20 až 25 ton dopadlo na hladinu oceánu. Najväčšie zachované časti mohli dosahovať hmotnosť okolo 700 kg. Rozmery dopadovej elipsy sa odhadujú na 6 000×200 km so stredom v bode so súradnicami 44.25° j.š., 150.4° z.d.

Úvahy o komerčnom využití

[upraviť | upraviť zdroj]
Pohľad na Mir z paluby raketoplánu Discovery pri misii STS-91, 8. jún 1998

Ako sa Mir blížil ku koncu svojej životnosti, množili sa návrhy nenechať stanicu zaniknúť v atmosfére, ale poskytnúť ju na komerčné účely. 17. februára 2000 bola založená spoločnosť MirCorp, ktorú zo 40 % vlastnila skupina investorov americkej skupiny Gold and Appel. Jedným z prvých plánov spoločnosti MirCorp bolo natočiť film režiséra Jurija Karu s kozmonautickou tematikou, pričom niektoré scény mali byť natáčané práve na stanici Mir. Z tohto dôvodu sa mal stať jedným z troch členov posádky misie Sojuz TM-30 neprofesionálny kozmonaut, herec Vladimir Steklov. Pôvodne sa dokonca uvažovalo o tom, že loď Sojuz TM-30 vynesie na orbitu dvoch hercov a len jedného profesionálneho kozmonauta. Steklov absolvoval aj časť kozmonautického výcviku, ale 16. marca 2000 bolo rozhodnuté, že z finančných dôvodov nepoletí. Rozpočet len tej časti filmu, ktorú predstavovalo nakrúcanie v kozme, dosahoval približne 20 miliónov dolárov.

Medzi ďalšie nerealizované plány spoločnosti MirCorp bolo urobiť z Miru reklamné centrum, vybudovať v ňom internetový portál či posielať naň platiacich vesmírnych turistov. Niektoré zastarané moduly stanice mali byť nahradené novými. Na tlačovej konferencii usporiadanej krátko po pristátí lode Sojuz TM-30 bol predstavený prvý platiaci kozmický turista Dennis Tito. Hoci Dennis Tito sa na Mir napokon nikdy nedostal, aj tak sa stal prvým kozmickým turistom sveta, keď v roku 2001 vzlietol do vesmíru v kozmickej lodi Sojuz TM-32.

O využitie Miru prejavila záujem aj televízna stanica NBC, ktorá chcela natáčať program s názvom Destination:Mir. Dvanásť dobrovoľníkov malo absolvovať výcvik v Hviezdnom mestečku a po ich postupnom vyraďovaní by zostal jediný víťaz, ktorý by skutočne letel na Mir. Ku koncu roku 2000 však silneli obavy z neustálych porúch zariadenia stanice. K nim sa pridal ešte aj tlak zahraničných partnerov, aby Rusko sústredilo všetky svoje sily na budovanie Medzinárodnej vesmírnej stanice a nesnažilo sa udržať v prevádzke dosluhujúci Mir. Riešenie technických problémov stálo v roku 2000 posádky 80 % pracovného času. Ruská vláda napokon na jeseň 2000 uvoľnila sumu 25 miliónov dolárov na ukončenie prevádzky Miru.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c Karel Pacner, Antonín Vítek. Půlstoletí kosmonautiky. [s.l.] : Epocha, 2008. ISBN 978-80-87027-71-4.
  2. https://www.kosmo.cz - V znamení mieru (Online prístup 3. 2. 2009)
  3. https://mek.kosmo.cz - Moduly stanice Mir (Online) prístup 3.1.2009
  4. https://mek.kosmo.cz - Mir (Online) prístup 3.1.2009
  5. Tomáš Přibyl. Příběh stanice Mir. [s.l.] : Vlastný náklad, 2001. ISBN 80-238-6789-X. S. 25.
  6. Tomáš Přibyl. Příběh stanice Mir. [s.l.] : Vlastný náklad, 2001. ISBN 80-238-6789-X. S. 31.
  7. VÍTEK, Antonín. 1986-017A - Mir v roce 1987 [online]. Space40, rev. 2009-03-19, [cit. 2009-04-15]. Dostupné online. (česky)
  8. Stavba stanice Mir [online]. vesmir.sk, [cit. 2009-04-15]. Dostupné online.
  9. Tomáš Přibyl. Příběh stanice Mir. [s.l.] : Vlastný náklad, 2001. ISBN 80-238-6789-X. S. 33.
  10. Tomáš Přibyl. Příběh stanice Mir. [s.l.] : Vlastný náklad, 2001. ISBN 80-238-6789-X. S. 42.
  11. Antonín Vítek. Avdejev, Sergej Vasilievič [online]. [Cit. 2009-04-10]. Dostupné online. Archivované 2008-04-09 z originálu.
  12. Tomáš Přibyl. Příběh stanice Mir. [s.l.] : Vlastný náklad, 2001. ISBN 80-238-6789-X. S. 47.
  13. Tomáš Přibyl. Příběh stanice Mir. [s.l.] : Vlastný náklad, 2001. ISBN 80-238-6789-X. S. 81.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mir

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]